Príbeh
15/57

Branči Kováč Chlapec, ktorý robí drzé rýmy

Príbeh o chalanovi prezývanom Vec, ktorý vďaka hudbe zistil, že môže hovoriť aj veľmi odvážne veci, ktoré ľudia často nechcú počuť.

Jedna z najdôležitejších vecí, ktoré nás učia rodičia, je slušné správanie. Nahlas pozdraviť, potichu si fúkať nos, ponúknuť starším miesto v trolejbuse. A predovšetkým – nebyť drzí. Nepatrí sa odvrávať, papuľovať a už vôbec nie hovoriť škaredé slová.

Tento príbeh je však o drzom chlapcovi, ktorý si hovorí Vec. Prečo ho ľudia volajú práve takto, si už málokto spomenie presne. Narodil sa ako Branči Kováč v Zlatých Moravciach. Jeho mamka pracovala ako zdravotná sestra a tatko sa venoval stolárčine. Branči má aj staršiu sestru, no čas trávil hlavne s kamošmi, ktorých bavili rovnaké veci – basketbal, futbal a predovšetkým hudba.

Práve vďaka hudbe Branči zistil, že môže hovoriť aj veľmi odvážne veci. V pesničke sa dá povedať veľa myšlienok, ktoré sú dôležité, no niekedy ich ľudia nechcú počuť. Sú situácie, kedy ľudia nehovoria pravdu, ubližujú druhým, alebo nedodržiavajú pravidlá. Vtedy je v poriadku byť trochu drzý a upozorniť na to. Ak s niečím nesúhlasíš a chceš povedať svoj názor, nemusíš na nikoho kričať. Niekedy stačí nabrať odvahu a chytiť do ruky mikrofón, ceruzku alebo pero.

Vec robí presne také pesničky – hudbu s názorom. Môžeš sa na ňu vyblázniť a vytancovať, ale zároveň je plná myšlienok. Opisuje, ako sa nám na Slovensku žije, čo trápi mladých ľudí a čo ich, naopak, veľmi baví. Ako napríklad hip hop.

Keď Vec vyrastal, ešte nebolo bežné, aby každý mal pripojenie na internet a tak s kamarátmi nové pesničky spoznávali z rádia a z hudobnej televíznej stanice MTV. V 90. rokoch sa populárnym začal stávať aj hip hop, ktorý vznikol v Amerike. Táto kultúra začala medzi mladými Afroameričanmi, ktorí často žili vo veľmi skromných pomeroch. Veľa času preto deti a mladí trávili na ulici a hip hop bol spôsob, ako sa zabaviť – či už maľovaním graffiti, tancovaním break dance alebo rapovaním.

Na rapovanie totiž netreba veľa, len pohotové ústa a myseľ. Základom je vymýšľanie dôvtipných rýmov o tom, čo rapujúci prežíva a čo si myslí. Rytmus a energiu raperovi alebo raperke zvyčajne dodáva DJ, ktorý púšťa elektronické beaty a všelijako mieša platne na gramofóne. Prví americkí raperi v skladbách najčastejšie opisovali ťažký život v chudobných černošských štvrtiach – ghettách. Hovorili o problémoch, ktoré zažívali a zároveň upozorňovali na svoje úspechy a výnimočnosť.

Dravá energia, vtip a vzdor, ktoré rapové skladby predstavovali, očarili aj násťročného Veca. Spolu s kamošom Midim síce žili celkom iný život v rodinných domoch v Zlatých Moravciach, no snívali o drsnom živote v panelákoch na sídliskách. Páčilo sa im, že to nie je hudba len na tancovanie, ale raperi hovoria v pesničkách svoj názor. Ešte na strednej škole začali vymýšľať vlastné rapové skladby.

Na Slovensku v tom čase ľudia počúvali najmä hudbu, v ktorej sa normálne spieva. Rytmické rapové rýmovanie bolo čosi celkom nové a neznáme. Rovnako ako texty, ktoré výstižne opisovali život mladých ľudí. Vec a Midi, ktorí svoje zoskupenie nazvali Trosky, boli medzi prvými ľuďmi, ktorí skúšali rapovať v slovenčine. A Vec je jedným z najstarších raperov, ktorí sa tejto hudbe venujú dodnes.

Dnes môžeš vďaka internetu a smartfónom rapovú pesničku urobiť veľmi jednoducho. No v čase, keď Vec začínal, sa nedalo skladbu len tak nahrať na telefón a ani nebolo bežné, aby ľudia mali doma počítač. Hudba sa väčšinou musela nahrávať v profesionálnych štúdiách. Keď Branči potreboval techniku na tvorbu hudby, stálo to skoro toľko, ako keď si jeho rodičia kupovali nové auto.

Vecovi a Midimu sa však popri trénovaní s gramofónmi doma v pivnici podarila neuveriteľná vec. Ich skladba bola súčasťou nahrávky Zvuk ulice, výberovky toho najlepšieho, čo vtedy začínajúci slovenskí raperi nahrali. Vecova a Midiho skladba zaujala vydavateľstvo Sony Music a v roku 1997 vydali album Trosky. Je to prvý veľký album slovenského hip hopu, ktorý si ľudia s radosťou púšťajú aj po dvadsiatich rokoch.

Midi sa po čase začal venovať iným veciam, no Branči nikdy neprestal rapovať. Vydáva sólové albumy ako Vec a naďalej spolupracuje s rôznymi ďalšími kamošmi. Rap bol vždy predovšetkým o mladých a pre mladých. Vec ale ukazuje, že rapovať môžu aj dospeláci, ktorí dávno vyrástli z poflakovania sa na sídlisku.

Branči už dnes nie je len otcom slovenského hip hopu, ale aj malého Fedora. No ani ako otec rodiny sa neodmlčal. Vo svojich pesničkách stále drzo rýmuje o tom, čo považuje za dôležité. Kritizuje, keď sa k sebe ľudia nesprávajú pekne a ubližujú druhým. Rapuje o tom, aká je dôležitá spravodlivosť a tolerancia. V jednej skladbe tiež ďakuje ľuďom, vďaka ktorým žijeme v slobodnej a demokratickej krajine (príbeh o nich si povieme niekedy nabudúce). A hoci si robí srandu aj z vlastného veku, na rapový dôchodok sa našťastie stále nechystá.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy