Príbeh
48/57

Edita Révay Dievča, ktoré pomáha zbaviť svet malárie

Príbeh o Edite Révay, ktorá využila slabosť komárov na sladké, aby zachraňovala ľudské životy v Afrike.

„Sú podľa teba komáre upíri alebo vegetariáni?“ spýtal sa Edity odborník na tropickú medicínu. 

„Upíri!“ vyhŕkla celkom inštinktívne a pred očami sa jej mihol obraz bzučiacich krvilačných potvôr, ktoré jej tak často v lete nedajú spať. 

Günter, ako sa nemecký vedec volal, sa však len pousmial a rozpovedal Edite príbeh o tajnom živote neobľúbených nosáčov. Jeho odpoveď ju fascinovala. Nikdy si komára nepredstavovala ako vegetariána či atléta, ktorý za potravou preletí kilometre. Nevedela, že žije v zeleni stromov a kríkov, ani že sa živí sladkým nektárom kvetov. Prečo teda štípe ľudí?, začali v Editinej hlave víriť otázky. Bolo ich naozaj veľa.

Premýšľala, prečo po uštipnutí niektorými komármi môže človek ochorieť a niekedy dokonca zomrieť, kým po uštipnutí inými nie. Alebo či by sa maškrtnosť komárov nedala nejako využiť proti nim. A tak aj napriek tomu, že už pätnásť rokov s uznaním hľadala odpovede na otázky, ako ľudia starnú a prečo vzniká rakovina, ozvala sa v nej zvedavosť a rozhodla sa pustiť do nového dobrodružstva. Skúsim zachraňovať ľudí inak, priamo, výskumom komárov!, povedala si Edita. 

Zvedavá bola od malička. Čítať a písať sa naučila ešte pred nástupom do školy. Veľmi sa tam tešila, všetko ju totiž zaujímalo. Na hodinách sa ale niekedy trochu nudila. Preberané učivo už ovládala a svoju nespokojnosť dávala patrične najavo. Jej učitelia pre to nemali vždy pochopenie. Niektorí Editiným rodičom navrhovali, aby prešla rovno do vyššieho ročníka, iní ju za neposednosť trestali ranami palicou po prstoch. Editu to však nezastavilo. Čítala všetko, čo jej prišlo pod ruku. Dokonca aj knihy pre dospelých, s ktorými sa schovávala za skriňou starej mamy alebo s baterkou v ruke pod perinou. A keď ju náhodou prišiel otec skontrolovať, či konečne spí a nečíta, naučila sa rýchlym hmatom knihu pod duchnou schovať tak, aby si nič nevšimol. Rada tiež čítala osamote, pretože si tak mohla príbehy lepšie vychutnať. Ak si však myslíte, že bola nejaký domased, tak sa poriadne mýlite!

V okolí Nitrianskych Sučian, kde sa ako predčasný vianočný darček rodičom narodila a takmer do dospelosti žila, nebolo stromu ani kopca, na ktorý by nevyliezla. Odvahy mala za desiatich. Rada sa s vetrom vo vlasoch preháňala na bicykli a celkom sama ďaleko od domu chodila do lesa na jahody a šampiňóny. V zime sa zas ozlomkrky lyžovala, korčuľovala i sánkovala sa. Stala sa tiež Majsterkou Slovenska v streľbe zo vzduchovky. A dokonca, keď v dedine niekto zomrel, nebála sa ísť pozrieť na mŕtveho. Len si to predstavte! 

Hrávala aj na klavíri a rada recitovala a písala. A tak keď dozrel čas, aby sa rozhodla, čím chce byť, úprimne tápala. Ťažko je veru vyberať povolanie dievčaťu, ktoré baví všetko. Nakoniec ale zavážila Editina zvedavosť a vrodená túžba pomáhať ľuďom a odišla do Bratislavy študovať tajomstvá ľudských génov. Zaujímalo ju najmä to, ako sa vyvíja dieťatko v tele mamy ešte pred narodením. 

Počas vysokej školy sa tiež prvýkrát naozaj zaľúbila, a to do izraelského študenta farmácie. A že to bola veľká láska, hneď po skončení vysokej školy sa vzali. Lenže doba im veľmi nepriala. Jej mužovi úrady nedovolili na Slovensku zostať, a Edite nezostávalo iné, ako všetko opustiť a vysťahovať sa za ním. Keď pristála na izraelskom letisku, okrem slov „Shalom“ a „Salaam“ nevedela povedať nič. V novej krajine začínala bez pomoci rodičov, sestier či priateľov. Občas si veru aj poplakala. Aby nebola taká osamelá, čo najrýchlejšie sa začala učiť po hebrejsky, arabsky a zlepšovala si angličtinu. Nemohla však pracovať. Musela sa vrátiť na univerzitu, pretože diplomy zo slovenských škôl jej neuznali. Zaťala zuby a čoskoro si aj na prestížnom Technione všimli, že je veľmi bystrá a cieľavedomá a ponúkli jej miesto.

Situácia sa konečne zmenila. Narodili sa jej dvaja synovia, ktorým dala slovenské mená Jakub a Ján. Celý svet sa zdal byť zaliaty slnkom. Lenže ako to už v rozprávkach býva, práve vtedy, keď sa už všetko má na dobré obrátiť, musia sa hlavní hrdinovia ešte popasovať s poslednou skúškou. Tá Editina nastala, keď so svojimi dvomi synmi zostala v cudzej krajine sama. 

A vtedy stretla Güntera. Jeho nevinná otázka ju inšpirovala vrhnúť sa do nového dobrodružstva. Ako jediná žena sa stala členkou medzinárodného tímu, ktorý hľadal spôsob, ako pomôcť tisícom ľudí v Afrike, ktorí každý rok zomierajú na nebezpečnú chorobu – maláriu. Roznáša ju tam samička komára menom Anopheles, ktorá štípe ľudí, keď chce naklásť vajíčka. Inak sú ale komáre vegetariáni. Keď Edita hľadala, ktorý nektár im chutí najviac, aby ho proti nim využila, pripomínalo jej bádanie kuchárske umenie. Trochu tropického ovocia sem, kvapka ďatlového sirupu tam. Dnes je už návnada hotová a celý tím ju aj s podporou zakladateľa Microsoftu Billa Gatesa testuje vo viacerých afrických štátoch.

Z Edity sa vďaka zvedavosti a vytrvalosti stala svetovo uznávaná vedkyňa. Spoločná vášeň pre štúdium komárov ich zblížila aj s Günterom. Vzali sa a presťahovali do Nemecka. Hľadali by ste ich tam ale márne. Veľkú časť roka totiž trávia na medzinárodných konferenciách a výskumných cestách po Mali, Izraeli, Číne aj USA. A ktovie, možno práve v tom lietadle, čo vám letí nad hlavou, sa Edita vracia na rodné Slovensko, ktoré neprestala milovať ani navštevovať.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy