Príbeh
4/57

Ester Šimerová-Martinčeková Dievča, ktoré študovalo v Paríži

Príbeh Ester Šimerovej-Martinčekovej, ktorá sa stala prvou dámou slovenskej maľby.

Bola raz mama, ktorá chcela byť hudobníčkou, ale nemohla, lebo to nebolo žiadúce. V dobe, keď táto mama žila, bolo žiadúce, aby žena stála po boku svojho muža, starala sa o rodinu a už nerobila nič iné. Preto táto mama rozumela svojej dcére. Dcéra sa chcela stať maliarkou. Volala sa Ester.

Ester bola vychovaná tak, aby sa mohla cítiť slobodná. Mohla vnímať svet a tvoriť si o ňom vlastný názor. Mohla o svojom názore diskutovať. Jej myšlienky a pocity jej rodičov zaujímali.

Ester mala nadanie zobrazovať svet čiarami a farbami. Jej izba bola plná skíc, náčrtov, obrázkov a obrazov. Dokázala kresliť a maľovať celé hodiny. Verila, že to, čo dokáže vytvoriť, môže byť jedinečné. Bez zaváhania. Jej viera v seba bola ohromujúca. Bola za ňu svojim rodičom vďačná.

Keď skončila štúdium na gymnáziu, Ester chcela študovať ďalej. Maľbu. Chcela byť umelkyňou. Naozajstnou umelkyňou, ktorá môže hovoriť obrazmi a nemusí pritom robiť už nič iné. Jej mama tejto túžbe rozumela. A presvedčila aj Esterinho otca, aby jej rozumel tiež. A tak poslali Ester do Paríža. Paríž bol v tom čase mesto, kde žili tí najúžasnejší maliari sveta. Ester mala 19 rokov.

Keď sa po piatich rokoch vrátila do Bratislavy, bola iná ako ostatní maliari. Bola žena, bola sebavedomá a prišla z Paríža. Obdivovali ju a rešpektovali. V strede mesta mala vlastný veľký ateliér, plný svetla, stojanov, plátien a farieb. Dosiahla to, po čom túžila. Bola maliarkou. 

Druhá svetová vojna vpálila do jej srdca ranu. Esterinho muža popravila tajná polícia, ktorá sa volala gestapo.

O niekoľko rokov sa vydala znovu. Jej druhého muža tí, ktorí vtedy viedli našu krajinu, najskôr uväznili a potom vyhnali z Bratislavy. 

Svet naokolo sa zmenil. Už nebolo žiadúce maľovať ho tak, ako ho maliar vnímal. Žiadúce bolo maľovať ho tak, ako vám prikázali. Ester bola slobodný človek. Bola k slobode vychovaná a nič z toho, čo zažila, jej vieru v slobodu nezlomilo. Ona nebola ochotná maľovať tak, ako bolo žiadúce.

So svojím druhým mužom odišla na Liptov a vytvorili tam svoj vlastný Paríž. Chodili do prírody, čítali básne, on fotografoval, ona maľovala. Na papier, na plátno, na taniere, na kamene. Verila svojim rukám, svojim čiaram, svojim farbám. Verila, že to, čo tvorí, má zmysel a že umelec sa nesmie poddať. Nikdy.

Ester mala pravdu. Jej obrazy sú krásne a cenné. Dnes sú na poštových známkach, sú v múzeách a galériách. Volajú ju Prvá dáma slovenskej maľby. Dámou sa môže človek narodiť alebo sa ňou stať. Ester sa ňou narodila aj ostala.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy