Príbeh
53/57

Ján Cibuľa Chlapec, ktorého láska k rodine naučila ľúbiť celý svet

Príbeh MUDr. Jána Cibuľu, ktorý sa stal legendou rómskej kultúry

Vietor vyhrával ako na čertových husliach a snehové vločky divoko tancovali. Bol január a v jednom domčeku v dedine Klenovec sa práve narodil chlapec. Prvorodený syn Ireny a Jána Cibuľovcov. Dali mu meno Janík.

Ich domček stál v malej klenovskej osade Dolinka, v ktorej žijú Rómovia. Rómovia sú početný národ roztrúsený po celom svete s koreňmi v ďalekej Indii. Majú vlastnú reč, pravidlá aj zvyky. V čase, keď sa narodil Janík, bolo zvykom ukázať novonarodené dieťa veštkyni. Irena a Ján sa teda vybrali s bábätkom popýtať sa na jeho osud. Veštkyňa pozrela na dieťa a povedala: „Janík bude Pán.“ To by nebolo nič až také zvláštne, lebo medzi Rómami bol Pánom každý najstarší syn v rodine. Taký „malý pán“ mal všelijaké  výhody oproti ostatným bratom a sestrám. Vôbec nemusel pomáhať s domácimi prácami a bol chránený od každej roboty. Lenže Janíkovi veštkyňa predpovedala, že bude raz ozajstným veľkým pánom. Akým, to ešte nikto vtedy netušil.

Domy v Dolinke boli z dreva, hliny a slamy a len niektoré postavené z tehál. Ľudia tam žili v chudobe bez vodovodu a elektriny. Detí v osade bolo kopec a Janík si medzi nimi ľahko našiel kamarátov. Hrali sa vonku na naháňačku, alebo súťažili v hádzaní hlinených guľôčok do jamky. Janík mal ešte iného kamaráta, volal sa Ročko. Veselý pes, ktorý si rozumel aj s mačkami. Janík mal psy zo všetkých zvierat najradšej.

Letné večery boli v Dolinke čarovné, priam magické. Dospelí zapálili na lúke oheň, družne si posadali okolo a do noci rozprávali deťom skutočné rómske príbehy a rozprávky. Každý večer Janík s úžasom načúval a cítil veľkú lásku a hrdosť k bohatej kultúre Rómov, ktorá sa v príbehoch ukrývala. Možno bol jedným z príbehov aj ten ozajstný, o krásnej rómskej primáške Cinka Panne, legendárnej huslistke.

Na husliach hral tiež Janíkov otec. A ešte ako! Otec Ján nevedel písať, ani čítať, dokonca nepoznal ani noty, no bol vychýreným hudobníkom. Zahral každú melódiu čisto a s ohromným citom, stačilo, aby ju čo i len raz počul. Mal veľký talent a láskavé srdce. Na husliach učil hrať deti z Klenovca a aj Janík zdedil po otcovi vášeň pre hudbu a nadanie huslistu.

Keď začal Janík chodiť do školy, najskôr musel sedieť sám v zadnej lavici, pretože bol Róm. Niektorí by povedali Cigán, čo je pre mnohých Rómov horšie ako nadávka. Janík vedel, že ľudia z dediny, ktorí v osade nežili, mali často nepekné názory na život Rómov, pretože boli iní ako oni. Ich kultúre nerozumeli a možno sa ich aj báli. Janík si v zadnej lavici z toho nič nerobil, lebo spolužiaci aj učitelia si ho rýchlo obľúbili. Už ako malý mal veľký dar porozumenia k ľuďom. Pani učiteľka raz povedala jeho rodičom, že Janík je veľmi šikovný a talentovaný, aj keď mu matematika až tak dobre nešla. Vtedy otec Ján rozhodol, že bude z neho študovaný doktor. Janík veľmi rád čítal každú knižku, ktorá sa mu dostala do ruky, nevedel sa čítania nasýtiť. Knihy si požičiaval z klenovskej knižnice aj od kamarátov spolužiakov.

Postupne v rodine Cibuľovcov pribudli ďalšie deti. Sestry Irenka a Adelka, brat Barna a najmladšia Želka. Mama Irena držala nad nimi prísnu ruku, museli sa všade správať slušne a doma pomáhať. Každý deň nosili vodu vo vedrách zo studne, až na Janíka. Ten nemusel, lebo bol Pán. Možno by ste si povedali, že z takého Pána, ktorý nikdy nič nemusí robiť, sa zaručene musí stať lenivec. Lenže Janík dobre vedel, že byť Pánom je veľká česť a výsada, ktorú si vážil presne tak, ako svojich rodičov.

Všetky deti v rodine sa v škole veľmi snažili a doma, pri petrolejovej lampe si v učení vzájomne pomáhali. Janík vyštudoval gymnázium, a keďže bol stále výnimočným žiakom, a lákali ho prírodné vedy, prihlásil sa na medicínu. Na vysokej škole sa mu darilo, a keď doštudoval, stal sa nielen výborným lekárom, ale zároveň prvým rómskym lekárom v Československu. V Dolinke boli na Janíka hrdí, no nebol jediným šikovným dieťaťom v rodine Cibuľovcov. Druhá sestra Adelka mala tiež nadanie na učenie. Lenže ako Rómka mala málo šancí. V rodine nebolo zvykom, aby dievča išlo študovať. No bol tu Janík – Pán. Ten si doma presadil, aby Adelku pustili na vysokú školu, a keď ju prijali na medicínu, sám sa v škole zamestnal ako asistent, aby na Adelku dohliadal a pomáhal jej. Adelka zase podobne podporila mladšieho brata Barnu, z ktorého sa stal inžinier. Aj najmladšia Želka študovala na vysokej škole a z najstaršej sestry Irenky sa stala šikovná krajčírka.

Janík však stále viac a viac cítil, že pre svoju veľkú rómsku komunitu musí urobiť niečo dôležité. Nepáčilo sa mu, že Rómovia držia málo spolu, že im druhí hovoria Cigáni a že sú kvôli svojej inakosti odstrkovaní, zatracovaní.

Presťahoval sa do Švajčiarska, kde sa stal uznávaným lekárom. Ľudia ho mali radi, každého si získal svojou múdrosťou a ľudskosťou, a aj tým, aký bol zábavný a spoločenský človek – bohém. Ani v zahraničí ho neopustila túžba pomôcť rómskym ľuďom získať uznanie. Janík si prial, aby Rómov uznal svet ako národ. Založil Medzinárodnú úniu Rómov a stretával sa s najvplyvnejšími ľuďmi. Ako rómsky vyslanec navštívil Indiu aj New York a presadzoval práva Rómov po celom svete. Patril medzi tých, ktorí sa v roku 1979 zaslúžili o uznanie rómskej národnosti v Organizácii Spojených národov. Aj vďaka nemu mohli mať Rómovia konečne svoju vlajku a hymnu.

Janík Cibuľa sa dožil vysokého veku a stal sa rómskou svetovou osobnosťou. Za života, aj po tom, čo zomrel, dostal za svoju neúnavnú prácu a veľké srdce výnimočné ocenenia.

Dávna legenda hovorí o starobylom zrkadle, ktoré dostali Rómovia od svojho múdreho kráľa. Ten ich mnohému naučil a prikázal im, aby sa po jeho smrti vybrali do všetkých strán sveta a rozdávali ľuďom radosť. Zrkadlo im malo ukazovať cestu a mali v ňom vidieť, kto sú, odkiaľ pochádzajú a pripomínať im, aby držali spolu. Rómovia sa však hádali o to, komu má zrkadlo patriť. Zrkadlo sa pri hádke rozbilo a vtedy zabudli všetko, čo vedeli a poznali. Niektorí kúsok zrkadla našli a žilo sa im lepšie, no ostatní trpeli. Dnes chcú Rómovia znova spoznať, kto sú, odkiaľ prichádzajú, a preto sa hľadajú a vypytujú jeden druhého na kúsky zrkadla, aby ho mohli znovu poskladať celé dokopy.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy