Príbeh
43/57

Ladislav Hudec Chlapec, ktorý zmenil tvár obrovského mesta v Číne

Príbeh architekta – svetobežníka Ladislava Eduarda Hudeca, ktorého stavby pozná celý svet.

Bol raz jeden chlapec, volal sa Juraj a veľmi chcel byť mlynárom ako jeho otec a dedo. Keď však vyrástol, učarovali mu stavby a rozhodol sa, že bude ľuďom stavať domy. Za ženu si vzal krásnu Pavlínu a narodil sa im syn Ladislav Eduard a po ňom ešte ďalších päť detí. Ladislav dostal druhé meno po dedovi – kňazovi a básnikovi.

Len čo chlapec trochu podrástol a nabral silu, začal pomáhať otcovi na stavbách. Už ako desaťročný spolu s remeselníkmi pokrýval strechy domov v rodnej Banskej Bystrici. Prácou u svojho otca získal mimoriadne zručnosti kamenára, murára a tesára. Pekne kresliť sa zase učil u známeho banskobystrického maliara.

Aj keď sa zaujímal o náboženstvo a teológiu, nadšenie pre stavebné umenie uňho zvíťazilo. Vybral sa preto študovať architektúru do veľkej Budapešti, ktorá mu bola svojím prostredím ohromnou inšpiráciou. Sršal nápadmi a veľa kreslil v uliciach krásneho mesta a štúdium u významných profesorov si veľmi cenil.

Ladislav ešte nezískal ani titul architekta a už bola jeho rodina hrdá na jeho prvé skutočné architektonické dielo. Podľa jeho návrhu postavili v dedinke Vyhne pri Banskej Štiavnici kaplnku. Radosť z úspechu mladého architekta však trvala až neuveriteľne krátko, pretože o dva dni na to vypukla prvá svetová vojna.

Po vojenskom zácviku Ladislav nastúpil na front ako dôstojník odhodlaný bojovať za slobodu. Nikto však nepredpokladal, že toto smutné obdobie bude trvať dlhé štyri roky. Vo vojne Ladislava ťažko zranili a dokonca väznili na ruskej Sibíri. Odtiaľ sa mu podarilo našťastie utiecť do ďalekej Číny. Ladislav zostal sám v nepoznanej a tak odlišnej krajine, ako bola jeho domovina. Navyše dostal správu, že jeho otec, s ktorým si veľmi rozumel a mal s ním blízky vzťah, v práci zomrel, a jeho rodina sa presťahovala do Maďarska.

Náhoda ho priviedla do pokojného a v tom čase k cudzincom prívetivého veľkomesta Šanghaj. Bolo to preňho náročné životné obdobie a smútok tlmil kreslením a prácou. Zamestnal sa ako kreslič v architektonickej firme, v ktorej sa veľmi rýchlo prepracoval na hlavného architekta a partnera.

Natoľko veril svojej práci a vlastným schopnostiam, že nabral odvahu, osamostatnil sa a založil si vlastný architektonický ateliér. Keď stretol dievča Gizelu, zaľúbil sa tak silno, že čoskoro krásavicu požiadal o ruku a postupne sa im narodili tri deti – synovia a dcéra. Ladislav sa cítil doma ako skutočný kráľ. 

Kráľom však nebol iba doma medzi svojimi. Netrvalo dlho a o talente pracovitého a šikovného architekta sa dozvedeli bohatí majitelia bánk a oslovili Ladislava so svojím odvážnym plánom. „Pán Hudec, čo keby ste nám navrhli mrakodrap, ale taký, ktorý bude najvyššou budovou na celom svete?!“

Ladislav popremýšľal, nápad sa mu aj páčil, no rozhodol sa, že najskôr sa pôjde pozrieť do sveta, že aké najvyššie domy sú tam. V tej dobe stáli mrakodrapy len v Severnej Amerike. Ladislav zobral so sebou aj manželku s deťmi. Veľmi rád cestoval, lebo spoznávanie nových krajín a kultúr bolo preňho inšpiráciou. Počas života niekoľkokrát spolu preleteli a preplávali okolo celej zemegule. Ladislav však neležal na pláži a nezdolával hory, ale kreslil nápady na nové stavby, a preto svoje podnikavé cesty nazýval študijnými.

Po ceste do Ameriky odovzdal Ladislav bankárom architektonický návrh na nový nevídaný mrakodrap – medzinárodný Park Hotel. Všetko premyslel do detailov a stavba trvala štyri roky. Slovenský architekt navrhol budove odľahčenú konštrukciu aj klimatizáciu, ktorá vtedy vôbec nebola bežná ako dnes, rýchle výťahy a dokonca otvárateľnú strechu nad tanečnou sálou, z ktorej sa dajú pozorovať hviezdy, a ktorá aj dnes, po osemdesiatich piatich rokoch, čo mrakodrap stojí, vyvoláva nesmierny obdiv návštevníkov. S výškou viac ako osemdesiattri metrov síce neprekonal mrakodrapy v Severnej Amerike, ale bol najvyšší medzi Londýnom v Európe a Tokiom v Japonsku.

A tak sa architektovi Ladislavovi v tom čase podarilo niečo výnimočné. Čínskej metropole Šanghaj, ktorá vznikla na močariskách, skutočne zmenil tvár. Neskôr vedľa hotela podľa jeho návrhu postavili aj najväčšie kino v Ázii, kde sa premietali prvé americké filmy.

Dnes Park Hotel stále slúži svojmu účelu, avšak v spleti stoviek nových výškových budov Šanghaja už nie je až taký dominantný. Jeho krásna elegancia však stále žiari nad rušnou 30 miliónovou metropolou. 

Pár rokov po tom, ako Park Hotel postavili, prišla ďalšia svetová vojna a občianske nepokoje zasiahli aj Šanghaj. Ladislav bol prinútený opustiť mesto, v ktorom navrhol mnoho hotelov, divadiel, bánk, nemocníc, kostolov a iné dôležité stavby pre ľudí. Zaoceánskou loďou sa spolu s manželkou a deťmi dostali do Európy.

Na krátke obdobie sa usadili vo Švajčiarsku a venoval sa návrhom stavieb napríklad v Taliansku alebo v Grécku. Ladislav však stále dúfal, že sa bude môcť vrátiť domov na Slovensko. Po vojne v našej krajine však nastali také zmeny v politike, že tvoriví a odvážni ľudia sa u nás nemali dobre, čo úplne zmarilo nádeje architekta vrátiť sa do svojho rodiska.

Požiadal o azyl Spojené štáty americké, prednášal na školách a v zátoke Golden Gate pri San Franciscu žil pokojne až do svojho náhleho úmrtia. 

Ladislav zomrel v Amerike, no je pochovaný na Slovensku v rodnej Banskej Bystrici, čím sa zavŕšila jeho túžba vrátiť sa domov. Architekt Ladislav Eduard Hudec vytvoril takmer 400 projektov a jeho meno je aj dnes v čínskom Šanghaji veľmi známe.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy