Príbeh
16/57

Ľudmila Kolesárová Dievča, ktoré vidí to, pred čím iní zakrývajú zrak

Príbeh Ľudmily, ktorá napriek skromnosti na svet najradšej pozerá zhora, zo štítov milovaných hôr.

Kde bolo, tam bolo, za horami, za dolami, v meste, na ktoré vrhá tieň tá najvyššia hora našej krajiny, rodičom Demočkovcom k dvom tínedžerom pribudla dcérka Ľudmila. Možno ste si práve predstavili dievčatko v ružových šatočkách naháňajúce motýle na medziach pod tatranskými štítmi. Pravdou je, že to zostalo len v ockových predstavách. Pančušky, ktoré jej nakúpil, neprežili ani deň a zo šiat sa Lu – tak ju s obľubou volali bratia – vyvliekla, keď v nich ostala visieť na strome.

Po vzore starších bratov sa z Lu stalo riadne chlapčisko. Nosila po nich rebelstvo aj svetre, čítala všetky ich knihy, a namiesto naháňania motýľov sa poberala s lukom a šípom na výpravy.

Poznačená verneovkami, foglarovkami a inými chlapčenskými románmi, trávila malá Lu, dobrodruh, večery pri sviečke. „Čím chceš byť, keď budeš veľký?“ pýtajú sa každého malého človeka. „Spisovateľka. Alebo novinárka!“ zistila tá, ktorú do sukne už nenavliekli, keď pozrela na svoje husacie pero nastoknuté do tuhy a kopu tajných denníkov s vymyslenými zážitkami.

Ako Lu rástla a menila sa, menil sa aj jej štýl. Najskôr metalistka, neskôr depešáčka. A síce na gymnáziu mala známky výborné a škola ju bavila, rodičov v tomto divokom období poriadne vytrápila. Písať však neprestala. Aj keď sviečku vymenila za svetlo monitora a husacie pero založila do jedného z denníkov, už na strednej jej meno svietilo pod článkami v novinách.

Ľudka mala totiž dar. Videla to, pred čím iní zakrývali oči. A tak raz opísala, ako bola svedkom šikany malého chlapca, inokedy spočítala krčmy v dedine a uviedla počet otcov detí, ktorých vídala večer opitých, potom písala zase o tom, ako deti pomohli osamelej pani a aké to bolo skvelé. Neprávosti sveta vnímala vždy veľmi citlivo.

„Ste súčasťou systému a nie ste sami,“ učili Ľudku a jej dvoch bratov rodičia. Zastavovali stopárom pri ceste a kde-tu ich nechali doma aj prespať. Bratia sa raz vrátili domov bez rukavíc a čiapky, lebo ich nechali niekomu, komu bola zima. Konanie dobra bolo jednoducho v rodine samozrejmosťou.

Keď ockove malé dievčatko prišlo na hranicu dospelosti, nezaochkalo si „sladkých osemnásť“. Na Demočkovcov prišla krivda, milovaná hlava rodiny odišla do nebíčka. Lu s mamkou zostali samé a chudobné. Namiesto rezňov jedli cestoviny, Ľudka ťahala nočné v pekárni a predávala na trhoch. Dokonca jej ľudia darovali šaty. Práve pomocná ruka podaná druhým človekom ju naučila, ako to dokáže ovplyvniť budúcnosť. Že chudoba nie je hanba. A každá práca je dôležitá.

Ako čas išiel, skaly z pohorí sa liali a vysokohorské vodopády sypali, prišiel čas na ďalšiu dospelácku otázku – kam po strednej? Nad ďalším štúdiom mohla Ľudka uvažovať len vďaka cudzej pomoci. A aj keď si veľmi priala ísť na žurnalistiku, malá veľká rebelka nenabrala dosť odvahy a tak sa ocitla v metropole východu na štúdiu marketingu na Ekonomickej univerzite. „Pracovať s textom a fantáziou sa dá aj tam,“ povedala si skromne a začala snívať o tom, že raz bude robiť na kampani, ktorú bude poznať celé Slovensko.

Počas štúdia a žitia vo veľkom meste, zvanom Košice, spoznala jedného chlapíka. Meno mal Kolesár. A ako to už v rozprávkach chodí, slovo dalo slovo a bola z toho láska. Po vysokej škole odišli spoločne do Nemecka za prácou. Bola to – ako sa hovorí vo svete dospelých – dobrá pracovná skúsenosť, ale až v cudzine si malá veľká Lu uvedomila, že hory nie sú samozrejmosť. Nejeden raz si za nimi poplakala. Po troch rokoch sa vrátili späť do metropoly východu a opäť šťastná Ľudmila priviedla na svet syna.

Popri rozdávaní lásky svojmu manželovi a synovi si našla čas aj na prácu. Najskôr robila marketing v poisťovni, potom v nemeckej firme a súčasne v reklamke. To však nie je ani zďaleka všetko. Svoj voľný čas Ľudmila venovala pomoci v krízových centrách. Sú to špeciálne zariadenia, ktoré pomáhajú ľuďom v krízových životných situáciách. Kým jej kamarátky chodili do fitka, ona do krízaku. Hrala sa s deťmi, robila tútorku, učila rodičov, ako rozumne žiť. Neskôr do krízového centra brávala aj svoje deti a inokedy cudzie deti nechala prespávať u nich doma. „Bola to najhodnotnejšia a najpoučnejšia časť môjho života,“ riekla.

Milovníčka hôr však z Košíc na Tatry nedovidela, no vedela, že jej stále strašne chýbajú. Po niekoľkých rokoch života vo veľkom meste Kolesárovci vypočuli svoje srdce a presťahovali sa naspäť pod Tatry. A viete čo? Kto verí na šťastné konce, tomu sa zázraky dejú! Ľudmile na internete dobrý anjel privial pracovnú ponuku. A nie hocijakú! A preto, že ani trochu nezaváhala, už deväť rokov pre toho Dobrého anjela pracuje. „Podarilo sa mi spojiť dve veci, ktoré som milovala – marketing a pomoc ľuďom – do jednej. A to bolo moje obrovské šťastie.“

No uznajte, vážení, kto sa môže pochváliť tým, že je kamoškou prezidenta? Od hlavy štátu sa toho Ľudmila veľa naučila. Ešte viac sa ale doteraz učí od ľudí, ktorých pri práci v organizácii stretáva. Prechádzajú utrpením, sú odvážni a životne oveľa múdrejší, než my. Lu rada hovorieva: „To nie chudobní dostali nás, aby sme im pomohli, ale to my sme dostali ich, aby oni pomohli nám – byť lepšími.“

Dievča, ktoré vyrástlo pod štítmi hôr, dospelo a splnilo si sen. O tom, že raz bude robiť na kampani, ktorú bude poznať celé Slovensko. A nielen na jednej. Ľudmila stojí za mnohými kampaňami pre Dobrého anjela, ale aj pre ochranárov. Spomeniete si ešte, ako malá Lu písala tajné denníky? Vymenila ich za verejné blogy, ktoré doteraz číta veľa ľudí a majú veľkú silu. Píše v nich o nespravodlivostiach a o tom, ako sa naozaj veci majú.

Malú Ľudku síce vychovali starší bratia a namiesto rozkošného dievčatka bola faganom, no nielen odvaha, ale aj slušnosť a skromnosť jej boli pridelené do vienka. Nikdy nemala veľké riadiace ambície, vždy chcela len robiť úspešne niečo užitočné a pritom sa hrať so slovíčkami. To, že za svoju prácu získala nejaké ocenenia, si veľmi váži. No najviac ju teší zmena spoločnosti k lepšiemu.

Ľudmila s rodinou žije šťastne pod štítmi našich najvyšších hôr dodnes. V Tatrách trávi všetok voľný čas – na dobrodružných výpravách, sama, so psom a batohom. To viete, pri takej namáhavej práci treba hlavu nechať, nech si lieta v oblakoch.

A tak zazvonil zvonec, ale rozprávky zďaleka nie je koniec. Pretože na Ľudmilu čaká ešte mnoho životov, ktoré visia na vlásku a čakajú na anjelské krídla.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy