Príbeh
42/57

Ľudovít Štúr Chlapec, ktorý sníval s otvorenými očami

Príbeh Ľudovíta Štúra, ktorý celý život bojoval za to, aby sme mohli hovoriť, písať a čítať po slovensky, a nielen to.

Volali ho Lajko, iba mama chlapca prezývala Ľudenko. Jej prezývka bola sladká a mäkká, presne taká ako mama, ktorá voňala chlebom a kávou. Rád počúval jej hlas, keď jemu a súrodencom Karolovi, Samkovi, zádumčivej Karolínke a malému Jankovi rozprávala rozprávky. Počúval príbeh, prízvuk v hlase, aj intonáciu. Bola to hudba, ktorá sprevádzala chlapca celým detstvom.

Koľko piesní a rozprávok mama poznala! Ľudovít mal však najradšej povesti, v ktorých v mysli chlapca ožívali skutoční hrdinovia. Predstavoval si starý uhrovský hrad, mocného Matúša Čáka, ba aj rytierov odpočívajúcich pod vrchom Strážov, ktorí sa zobudia, keď sa bude národu diať krivda.

Chlapec žil v Uhrovci, v starej škole, kde jeho otec vyučoval deti. Po večeroch pri svetle petrolejky viazal slovenské a české knižky. V kuchyni tak boli rozložené papierové stránky kníh, ktoré ony, deti, ukladali podľa čísiel. Otec, zalepený od kníhtlačiarskeho lepidla, sa usmieval a Ľudovít zo stoličky predčítal a rečnil.

„Lajo, z teba bude raz rečník, orátor,“ smial sa otec. Ako len bývalo doma dobre! Cez deň bolo v škole i doma veľa detí, napriek tomu bol Ľudovít samotár. Spolužiaci sa z divného Lajka smiali, Uhrovčania zasa vravievali, „Lajko Štúr, to je ten snívajúci rojko!“

Chlapec rástol, spoznával svet, učil sa deklamovať, recitovať latinčinu a lámal prvé maďarské vety. „Én vagyok Lajos Stúr!“ V škole, v ďalekom maďarskom meste Ráb, ktorého meno mu znelo skôr vojensky, hľadieval z okna malej prenajatej izby a spomínal na domov, uhrovský hrad a voňavú mamu. Chýbali mu jej mäkké slová, rozprávky a piesne. Rozmýšľal, prečo sa musia všetci žiaci premenovať maďarskými menami. Prečo žiakov a študentov učitelia napomínajú, keď hovoria rodným jazykom. Nerozumel jeho rodnej reči tak vzdialenému maďarskému jazyku a nevedel, že Jánoš je vlastne chlapec z vedľajšej dediny a Pál zasa Paľko z rodného Uhrovca.

Počas školského roka spájali Ľudovíta s domovom iba listy. V každej vete, ktorú čítal, alebo písal, si čoraz viac uvedomoval ľubozvučnosť slovenčiny. O čo bolo mladému študentovi ťažšie v škole, o to radšej mal bezstarostné prázdniny, vakácie. Najradšej chodieval počas prázdnin k uhrovskému hradu, tu čítal knižky obľúbených spisovateľov a predstavoval si ďaleké neznáme svety.

V jedno horúce leto sa vybral Ľudovít opäť medzi múry hradu. Ležal v tôni stromov a zaspal, zo spánku chlapca vytrhol vietor. Stromy, odrážajúce poludňajšie slnko, zodvihli konáre a rozvírili vo vzduchu lístie. Ľudovít sa už-už chcel zodvihnúť z mäkkej trávy, keď tu z oblaku zelených listov vystúpila k chlapcovi malá ženská postava. Dievčina bola ako vánok, akoby sa vznášala. Vyzerala úplne inak, ako ostatné dievčatá z dediny. Vlasy nemala spletené do vrkočov, jej účes pripomínal skôr vílu, o ktorej Ľudovítovi rozprávala rozprávku mama.

Podľa príbehu sa víla zjavila chlapcovi snívajúcemu s otvorenými očami. Darovala chlapcovi čarovnú píšťalku a pomocou nej dosiahol všetko, čo si v živote želal. „Lajko, na čo myslíš?“ opýtalo sa dievča. Ľudovít, práve vyrušený zo snov, rozpačito odpovedal: „Rozmýšľam, prečo nemôžem žiť, tak ako chcem.“ Dievča sa ľahučko ako vánok vznášalo pomedzi lístie. „A ako by si si predstavoval žiť, Lajko? Čo by si od života vlastne chcel?“

Ľudovít nerozmýšľal, svoj život mal už dávno premyslený. „Chcel by som, aby sa v slovenčine písali knižky. Chcel by som mať slovenské školy, a aby môj otec mohol slobodne deti učiť po slovensky, bez toho, aby sa bál. Ale to nie je možné,“ dodal Ľudovít. „A prečo to nie možné?“ spýtala sa dievčina.

Ľudovít sa usmial. „Vidím, že nie si od nás. Veď Slováci nemajú ani len vlastný jazyk, rozprávajú inak, ako píšu!“ Dievča sa posadilo vedľa Ľudovíta.
„Tak to zmeň!“ povedalo dievča.

Ľudovít vyskočil ako malý jeleň. „Zmeniť to? Veď to nie je možné! Som sám, z chudobnej učiteľskej rodiny, ako by som mohol spraviť takú zásadnú vec, vieš mi to povedať?!“

Dievča sa postavilo a pozrelo chlapcovi do zelených očí. „Viem a pomôžem ti. Ak mi sľúbiš, že sa kvôli tvojmu želaniu vzdáš osobného života, lásky a domova, tvoj sen sa splní.“ Ľudovít sa pustil do smiechu. „Robíš si zo mňa žarty, však? A kto vlastne si, čo tu robíš?“

Dievčina sa dotkla Ľudovítovho ramena, jej dotyk bol jemný ako závan jarného vetra. „Ľudovít, veď ma poznáš! Som tvoj nesplnený sen! Sľúb mi, čo chcem a zachrániš svoj národ!“

Zrazu sa opäť spustil vietor, hlas dievčiny, akoby zavýjal medzi kamennými múrmi hradu. „Lajko, Ľudevít, sľúb a ja splnííím!“ Ľudovít strácal rovnováhu v prudkom vetre, jeho oči plné prachu prestávali rozoznávať siluetu dievčiny. Ani sám nevedel prečo, z plných síl zakričal: „Sľubujem, sľubujem, vzdám sa všetkého!“ Ľudia pod hradom dvíhali oči k hradnému kopcu, zatvárali okná a preklínali počasie, ktoré besnelo.

Ľudovít na stretnutie časom zabudol, vravel si: „bol to iba sen.“ Ale z mladého Lajka sa stal časom známy slovenský politik, učiteľ a najmä človek, ktorý napísal prvú slovenskú gramatiku, vďaka ktorej vyšli prvé slovensky písané knižky.

Pýtate sa na Ľudovítov osobný život? Nie, nepoznám ho. Akoby nikdy neexistoval, zostal navždy zahalený tajomstvom.

Ľudovít Štúr považoval slovenčinu za krásny a ľubozvučný jazyk. Bol presvedčený, že po slovensky napísané a recitované básne sú prejavom veľkého ľudského cítenia, dôležitej lásky k ľuďom. Na Liptove, Orave a v okolí Žiliny, čiže na strednom Slovensku, ľudia rozprávali nárečiami, ktoré si Ľudovít vybral za základ pre spisovnú slovenčinu.

Všetky písmenká a slová, ich zvuky a tvary popísal do kníh a vznikli pravidlá pre jeden spoločný slovenský jazyk. Najskôr navrhol, aby sa slová písali tak, ako ich počuješ, to znamená foneticky, čiže napríklad veta: Moje dieťa je veľmi šikovné. sa písala takto: Moje ďjeťa je velmi šikovňje. Neskôr Ľudovítovi spolupracovníci a nasledovníci – jazykovedci vylepšili slovenčinu do takej podoby, ako ju poznáme dnes.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy