Príbeh
19/57

Manželia Földváriovci Pár, ktorý spojila láska k písmenám

Príbeh Nade a Kornela, ktorí si spravili z kníh bunker na celý život.

Predstavte si sídliskový byt, zaprataný od podlahy až po strop samými knihami. Len čo doň vojdete, ste v zajatí. Knihy sú poukladané v komínoch popri stenách a nábytku v takom množstve, že sa po jednotlivých miestnostiach môžete pohybovať iba úzkymi uličkami ako v nejakých katakombách. A musíte byť v strehu, čo ak spoza niektorej kopy vyskočí nejaký schovaný Apač a namieri na vás svoj otrávený šíp. Potom si v byte všimnete ďalšiu vec. To je tá, ktorá vám môže o tajuplnom mieste prezradiť viac. V jednej zo zastrčených uličiek, položený na stolíku, tróni stroj. Starý, poctivý, písací. V ňom ešte zasunutý papier s akýmsi rozklepaným príbehom. Čo to, pánabeka, vo veku počítačov znamená?!

Presne takto vyzeral ešte donedávna byt manželov Földváriovcov. Kopy knižiek ich prerástli v predsieni, v obývačke, v spálni, v kúpeľni, v kuchyni, trčali dokonca ešte aj z rúry sporáka! Földváriovci knihy celý život zbierali, lebo celý život strašne veľa čítali, písali a pracovali s textami.

On, Kornel Földvári, je totiž slovenský spisovateľ. A nie hocijaký. Najveselší a zázračný. Od detstva zbožňoval Vinnetoua a Old Shatterhanda a knižky Karla Maya, hltal detektívky, prežíval napínavé dobrodružstvá svojich knižných hrdinov celou dušou. Veľa písal o iných knižkách, boli to literárne kritiky. Písal paródie na kovbojky, rôzne články o humore, o karikatúre, o divadle, ale aj skutočné príbehy o svojom detstve a o osude svojej rodiny.

Rodina, do ktorej sa narodil, zažívala inú, naozajstnú, vážnu kovbojku. Počas druhej svetovej vojny stratil Kornel veľkú časť svojich príbuzných. Málo chýbalo, aby aj jeho neodviezli do koncentračného tábora. Ani po vojne to nemal ľahké, jeho otecko bol zlatníkom, preto ho označili za nepriateľa krajiny, obchod mu zničili a vzali mu prácu, ktorú robil poctivo a rád. Syn Kornel musel vtedy odísť z vysokej školy. Hoci sa neskôr k písaniu, ktoré ho vždy veľmi lákalo, predsa dostal, musel ako autor znášať veľa ponižovania.  

Milú mladú dievčinu Naďu, rodným menom Pavlíkovú, objavil, keď mal dvadsaťpäť rokov. Hneď si našli spoločné témy. Jej napríklad vôbec neprekážalo, že on, ako kultúrny redaktor slobodného ducha, má prácu neistú a zarába málo peňazí. Naďa už vtedy pôsobila ako hudobná redaktorka a vedela, čo znamená zarábať si na živobytie duševnou prácou. Zahryzla sa totiž do vedy zvanej muzikológia a veľa písala o novej hudbe.

Kedysi túžila byť klaviristkou. Usilovne aj trénovala, no pre vážnu operáciu ruky sa svojho veľkého sna musela vzdať. Keď jej lekári povedali, že prsty už na klavíri nerozhýbe, bola veľmi nešťastná. Mala pocit, že sa jej zrútil celý svet. „Keby sa ti to nestalo, nestretli by sme sa,“ hovorieval jej Kornel s láskou vždy, keď jej to prišlo ľúto. „Akoby ktosi v mojom živote zažal svetlo,“ vraví zase o ich osudovom stretnutí ona.

Zaľúbili sa do seba a od tej chvíle boli spolu. Pritom cítili, koľko slobody ten druhý potrebuje a dopriali si ju navzájom. To ich k sebe stále tuho priťahovalo. Ona bola rozumná a rozhľadená žena, pre ktorú bol manžel oporou a istotou. On bol múdry, vtipný muž so vzácnym zmyslom pre humor, ktorému bola jeho manželka strážnym anjelom.

Vlastné deti nemali, no s mnohými sa stretávali a tie im robili vždy obrovskú radosť. Veď aj oni sami boli občas ako malé deti – boli za každú dobrú srandu, dokázali sa radovať z maličkostí. A rozumeli si v spôsobe života. To v partnerstve nie je ľahké, aj keď máte podobné názory a záujmy.

V roku 2015 Kornel zomrel. Bolo to veľmi smutné, ale tak to už v živote chodí. Naďa zostala v ich spoločnom byte zrazu sama a nevedela, čo ďalej. Ako a kde bude teraz žiť? Kam so všetkými knihami? A čo s Kornelovými textami, ktoré nestihol dokončiť?

Odvtedy prešli štyri roky. Pani Naďa teraz žije svoj život v penzióne pre seniorov a stále je činorodá. Sústredene pracuje na korektúrach Kornelových textov, ktoré ešte vychádzajú po jeho smrti a dbá o to, aby im niekto neublížil. Stará sa o jeho pozostalosť, bdie nad ich spoločnou minulosťou. Neprejde deň, aby naňho nemyslela. Jeho veľký fotoportrét má zavesený nad posteľou. Kornel bol muž jej života, bez neho by nebola takou, aká je. Krásnou, krehkou, citlivou ženou a odborníčkou vo svojom fachu.

Spolu s najbližšími sa teraz teší veľkej veci: ich obrovskú spoločnú knižnicu sa podarilo usporiadať, presťahovať a otvoriť ľuďom, ktorí radi čítajú. Nájdete ju v Slovenskej národnej galérii v Bratislave. Utekajte a nechajte sa uniesť záplavou kníh! Ocitnete sa na ostrove, kde sa nedá nudiť. Indiáni, Indiánky a tí ostatní tam čakajú len na vás.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy