Príbeh
44/57

Marcel Antal Chlapec, ktorý sa kamaráti so včelami

Príbeh Marcela Antala, ktorého očaril svet včiel natoľko, že včelárstvo aj vyštudoval.

Na Gemeri, uprostred krásnych hôr, nájdete dedinku Brdárka. Cez Brdárku sa neprechádza, na Brdárku sa prichádza. 

Brdárka je výnimočná, je to slnečná pasca otočená na juh. 

A ešte v nej býva aj včelár Marcel Antal.

Ako sa človek stane včelárom a ešte aj v krásnej Brdárke? 

Nuž tak. Marcel začal len tak bez rozmyslu včeláriť asi pred pätnástimi rokmi. Vtedy toho o včelách ešte veľa nevedel. Všetky mu zahynuli. Neskôr sa čo – to o včelách doučil, aj iní ho poučili, prezvedel sa tu i tam, a veruže dôkladne! Keď sa mu zdalo, že už toho vie dosť a že by to mohol so včelami znovu skúsiť, posadil sa do trávy uprostred ovocných sadov a poprosil včely, aby sa k nemu vrátili. A včelstvá sa do pripravených rúk, k pripravenému Marcelovi, vrátili. Tentokrát sa im darilo. Aj včelám, aj Marcelovi. Nevie, či sú včely napokon už aj jeho kamarátkami, ale on je rozhodne ich kamarátom. Nech si len tak voľne poletujú a pracujú na opeľovaní a tým i mede. A ten, ktorý majú navyše a nechajú mu ho, tak ten si Marcel vezme a ochutná. Rozvoniava doďaleka.

Marcel však nežil na Brdárke celý život. Vyrastal v Revúcej. Behať s kamarátmi ho nikdy veľmi nebavilo, najradšej mal nos a niekedy aj hlavu zaborenú v nejakej hrubej knižke. Sníval o tom, že nebude musieť každé ráno skoro vstávať do školy. (To sa mu síce nesplnilo, ale jeho deti už o šiestej ráno do školy vstávať nemusia, pretože sa s ním a Marcelovou manželkou učia doma.)

Keď Marcel skončil základnú školu, povedal si, že pôjde za strojára a potom, že ešte lepší by bol cestovný ruch. A tak začal študovať aj ten. Len už nie v Revúcej, ale v Kežmarku. A potom prišli do jeho života včely. A tak nakoniec, alebo skôr na začiatok, sa mu podarilo ísť do Banskej Bystrice a venovať sa štúdiu včelárstva. Veru, veru, aj o včelách si toho bolo treba veľa naštudovať! Marcel si myslí, že každý by mal študovať to, čo ho napĺňa radosťou. Sám sa nakoniec nestal len včelárom, ale aj vydavateľom, počítačovým grafikom, dizajnérom, či záhradníkom.

Ale o záhrady a včely sa nestará len tak ledabolo! Venuje sa permakultúre. To je taký spôsob starostlivosti o život, či už pestovania rastlín a chovania zvierat, kde všetko so všetkým súvisí. A tak každá rastlina či zviera pomáha inej rastline či zvieraťu. Záhradník tak nevysadí hriadky, v ktorých rastie len jeden typ zeleniny, ale vedľa tej zeleniny rastie ešte všeličo iné. Rastliny sú potom ako susedia, ktorí si pomáhajú – jeden zadržiava vlahu, ďalší svojím pachom odháňa škodcov, a tak ďalej. 

Ale včely sú predsa len pre Marcela jedným z najdôležitejších tvorov na tejto planéte. Má ich v obrovskej úcte, pretože sa denno-denne starajú o to, aby život na celej planéte pokračoval. Tým, ako opeľujú kvety, ich zároveň uchovávajú nažive. Tak potom stále rastie nová a nová potrava pre zvieratá. Bez včiel by sme boli všetci celkom stratení, na svete by zavládol smútok a aj hlad. Včely každý deň, znovu a znovu, robia to, čo treba. Takže by sme si mohli pomyslieť, že sú svojou vytrvalosťou a starostlivosťou nie len výnimočné, ale majú aj veľa odvahy. Lebo to je odvaha – robiť vždy to, čo treba. 

Inak, vedeli ste, že aj čmeliaky sú včely? Na Slovensku a v Čechách máme asi 650 druhov včiel, vrátane rôznych čmeliakov a včiel samotárok.

A čo by sa pán Marcel Antal včiel opýtal, keby sa s nimi dokázal dohovoriť? Vraj len toto: Prečo ste, milé včely, občas také ostré? 

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy