Príbeh
54/57

Martin Macharik Chlapec, ktorý sa nenechal odradiť. Nikdy

Príbeh o neposednom Martinovi, ktorý nečakal a sám sa do všetkého pustil.

Nebolo to kedysi tak ako dnes. Predstavte si, milé deti, že by ste namiesto hrania sa, stále pomáhali rodičom. Čo by sa patrilo aj teraz. To áno. Len by ste nemali toľko času na svojich kamarátov, a aj hračiek by ste mali máličko. A namiesto cestovania do teplých krajín v zime a do zimných krajín v lete, by ste cez prázdniny boli doma. Náš Martin žil presne takto. V meste na západe Slovenska, v Modre. 

A teraz už viete všetko, čo potrebujete, aby sa rozprávka mohla začať. A tak teda: Kde nebolo, tam nebolo – 

– v krásnom malom mestečku, ktoré je známe svojimi vinohradmi, miestami, kde sa pestuje hrozno, žil chlapec menom Martin. Už od malička pomáhal rodičom a vo vinohrade strávil veľa času. A ako to už pri deťoch býva, táto práca ho nebavila. Veď komu by sa chcelo okopávať vinohrad. Chcel sa hrať a musel pracovať. 

Počas toho ale vymýšľal, ako sa z práce vyzuť a v jeho hlave skrsli tieto nápady. „Mohol by som napríklad vinohrad na troch miestach podpáliť,” povedal si malý Martin, ktorý sa chcel zbaviť buriny bez zbytočnej práce. „Alebo ho aspoň vybetónovať, aby na ňom tá nešťastná burina nerástla.” Ani jedno mu však rodičia nedovolili. A keď Martin pomaly dospieval, pochopil prečo. Práca vo vinohrade ho postupne začala baviť. 

Čo ale malého Martina ovplyvnilo rovnako ako vinohrady, bol jeho čarovný strýko, katolícky kňaz, z Kalifornie, ďalekého miesta v Amerike. Ešte predtým, ako začala 2. svetová vojna, dávnejšie, ako tento príbeh vôbec začal, ušiel strýko za hranice. Hovoríme tomu, že emigroval, aby sa mu lepšie žilo. A každý rok sa vo farebnej košeli vracal do svojej rodnej zeme navštíviť priateľov. 

S americkým prízvukom rozprával Martinovi príbehy, ktoré zažil počas ciest po svete a malý Martin s ním v kútiku duše a vo svojej detskej mysli cestoval tiež. V tom čase sa z našej krajiny vycestovať nedalo. Strýko mu ale sľúbil, že ak sa veci zmenia a naša krajina sa otvorí, niekam sa spolu vyberú. A kým sa tak nestalo, malý Martin sa rozhodol cestovať aspoň prstom po mape. Mapu však nemal. Čo teraz? Aj keby sa to, milé deti, nemalo, Martin sa rozhodol, že na konci roka nevráti školský atlas. 

V čase práce vo vinohrade a návštev strýka vo farebnej košeli žil v Modre bývalý politický väzeň. Bol to človek, ktorý mal opačné názory ako tí, čo vtedy vládli v našej krajine. Jeho názory mu ale nevytĺklo z hlavy ani väzenie. V Modre preto potajomky založil skautský oddiel. Skauting je občianska výchova, ktorej úlohou je vychovávať ľudí zodpovedných ku krajine, k prírode, k svojej komunite, ale aj k sebe samým. No rovnako ako cestovanie a veľa ďalších vecí, aj skauting bol v tom čase zakázaný. 

Martin sa ale odradiť nedal, do tajného skautského oddielu sa pridal a začal si tak plniť svoje cestovateľské sny. Síce len po našej krajine, ale to mu neprekážalo. Každú cestu, ktorú podnikol, si značil do svojho atlasu. Presne do toho, ktorý v škole chýbal. No Martin ho využil naplno. Túžba prekročiť hranice v ňom rástla. „Bojím sa, že moja cestovateľská túžba je kvôli režimu, ktorý tu teraz vládne, úplne stratená,” smútil často Martin. 

Zmena ale prišla. Spolu s ľuďmi, ktorí chceli byť slobodní. V roku 1989, keď mal Martin pätnásť rokov, prišla revolúcia. A tí, ktorí tak túžili po zmene, si konečne vybojovali zaslúženú slobodu. Skauti sa už nemuseli skrývať, ľudia mohli hovoriť, čo chceli, otvorili sa hranice, Martin sa tešil na strýka z Kalifornie a predstavoval si, ako spolu budú cestovať svetom. A aj napriek tomu, že strýko dva mesiace po revolúcii zomrel, on sa svojich cestovateľských snov nevzdával. A tie sa mu aj vďaka vysokej škole splnili. 

Stelesňovala všetko, čo mal Martin rád. Prírodu, cestovanie, dobrodružstvo aj kamarátov s podobnými záujmami. A jeho atlas sa začal konečne plniť aj cestami mimo našu krajinu. Polárny kruh alebo Mongolsko, kde objavili v púšti dinosaurie vajce. Predstavte si, deti, dinosaurie vajce! Roky plné expedícií a exkurzií sa však jedného dňa skončili. Martin sa po škole opäť vrátil k skautingu a stal sa jeho celoslovenským riaditeľom. 

V roku 2004, keď sa našimi veľhorami Tatrami prehnala veterná smršť, Martin spoločne s 1 500 skautskými brigádnikmi prišli na pomoc. Jeho odhodlanie a chuť pomáhať nezostali bez odozvy a dostal prácu, ktorá sa volala splnomocnenec vlády pre Tatry. Neskôr sa však Martin vrátil späť k skautingu. A už nielen prstom po mape odcestoval do Banskej Štiavnice spolu so svojou rodinou, kde spoločne dokončili skautský dom. 

Zo svojej chuti meniť veci k lepšiemu nepoľavoval. „Kto to má spraviť, keď nie ja,” vravel si Martin, ktorý sa nikdy nenechal len tak odradiť. Predali s manželkou byt v našom hlavnom meste, a to spečatilo ich osud. Zostali v Banskej Štiavnici. Aby mohli zachraňovať to, na čo sa zabudlo. Krásne historické budovy. A aby si Martin veci zjednodušil, založil si vlastnú stavebnú firmu. 

Opravil veľa domov, skrásnil Banskú Štiavnicu. No najväčšia výzva na neho len čakala. Kalvária. Kalvária je, milé deti, pútne miesto nielen pre veriacich. Je to putovanie po zastávkach, ktoré približujú posledné dni Ježiša Krista. Veriaci, ale aj neveriaci prejdú celým putovaním, stúpajú na kopec a majú silný zážitok. Kalvária je veľmi dôležitou súčasťou našej histórie a táto, v Banskej Štiavnici, je jedna z najväčších na svete. 

Celá sa ale rozpadala. Zničila ju vojna, zničili ju ľudia a ich nezáujem, ale aj vandali. Aj pri nej sa Martin riadil skautským heslom: „Kto to má spraviť, keď nie ja?” A znovu sa nenechal odradiť. S kamarátkou Katkou zorganizovali brigády, ktoré upravovali okolie Kalvárie. Jeho aktivitu a neposednosť si všimli ľudia a ďalší ľudia, až sa dostala do uší tých, ktorí na opravu poskytli peniaze. Po dvanástich rokoch dnes Kalvária žiari svojou krásou, ďalej sa o ňu ľudia starajú a už nedovolia, aby sa vrátila do stavu, v akom bola predtým. 

A náš Martin? Nie, toto nie je koniec jeho rozprávky a ani jeho atlasu. Aj naďalej sa nevyhovára, nečaká na iných, ktorí veci spravia za neho. Je stále tým neposedným Martinom. Život ho zavial do Banskej Štiavnice. Je pevne vyznačená v jeho atlase a ešte sa tu chvíľku zdrží. Ešte ho tu treba.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy