Príbeh
31/57

Matej Rabada Chlapec, ktorý má modro-biele srdce

Príbeh o Matejovi Rabadovi, ktorý má na prvý pohľad ruky celkom modré a na druhý priam zázračne „zlaté“.

Milé deti, 

keby žil Matej, chlapec s modro-bielym srdcom, asi tak pred 250 rokmi, je celkom možné, že by niekde na kráľovskom dvore Márie Terézie rozkladal a na slniečku sušil svoje ručne farbené látky. Lenže Matej je chalan zo súčasnosti, a nie je taký starý, aby zažil vládu slávnej panovníčky na vlastnej koži. Robí však čosi, čo by sa dalo vyvážiť fúrou zlata, a možno aj polovicou kráľovstva a k tomu nežnou rukou fešnej princeznej. Matej Rabada zachraňuje modrotlač!

Možno si vravíte: „Aké zvláštne slovo je tá modrotlač.“ Možno sa pýtate: „Modro…čo? Čo to asi tak môže byť?“ Matej to tiež voľakedy netušil, lebo kým vyrástol z malého chlapca na školáka, modrotlač sa z našich domácností, nohavíc a košieľok celkom vytratila. A pritom naše babičky a prababičky vďaka modrotlači šili krásne oblečenie, mali totiž doma pripravené látky na sukne, na dievčenské šatočky, aj chlapčenské košele s krásnymi vzormi. Tie vzory každému pripomínali malé kvietky, listy starej lipy, stebielka trávy alebo pichľavé bodliaky, ktoré sa na tie šaty s modrotlačou neraz deťom prichytili tak tuho, že si ich z lúky privliekli až domov do dediny.

Našťastie, Matej začal chodiť do úžasnej školy. Ako zvedavý žiak tam objavoval všetky kúzla, ktoré sa dajú robiť s látkami: naučil sa, aké látky vlastne existujú, čo je plátno, ako vzniká bavlnená látka, dokonca aj to, ako ľudia prenášajú na textil všakovaké vzory. No a keď sa v škole učili o tom, čím sa u nás na dedinách farbili látky v minulosti, vtedy Matej objavil modrotlač. V hlave sa mu rozsvietila žiarovka, srdiečko mu od vzrušenia začalo biť ako zvon a aj keď vedel, že bude potrebovať silu sedemhlavého draka, rozhodol sa, že modrotlač, na ktorú sa už na Slovensku dávno zabudlo, opäť privedie k životu.

Bola to veru ťažká úloha. Najprv sa Matej musel začítať do kníh, aby získal potrebné vedomosti. Potom sa pustil do oživovania modrotlače v pivnici bytovky, kde býval. Ale k úspechu mu stále čosi chýbalo. Rozhodol sa teda, že sa vydá na skusy do modrotlačiarenskej dielne v Strážnici na Morave, a tam sa priučil niekoľkým trikom, no predovšetkým získal prepotrebné rady od naozajstného majstra modrotlače, pána Jocha.

Napokon si otvoril vlastnú dielňu v dedinke Párnica na Orave, skadiaľ pochádzala jeho babička a tá dielňa vyzerá asi takto: uprostred tróni veličizný tlačiarenský stôl, ktorý vyrobili na mieru miestni stolári. V rohu miestnosti stojí murovaná kaďa na farbenie látok a oproti nej je ešte jedna, menšia kaďa. Stenu krášlia drevené rebriny na sušenie látok, pod nimi sa ťahajú dlhočizné police s kadejakými fľaštičkami a nádobami a vo vedľajšej miestnosti sa neustále krúti bubon práčky, ktorá perie zafarbené plátno. 

Matej v dielni nepoužíva zložité stroje, všetko robí vlastnými rukami, ako sa pri modrotlači pracovalo kedysi. Je to vlastne starobylé remeslo, ktoré voľakedy dedili synovia od otcov a otcovia od svojich praotcov. Vzory na biele plátno nemaľuje, ale otláča pomocou modrotlačovej formy a takzvaného papu, krycej zmesi. Látku potom nechá niekoľko dní schnúť, až ju ponorí do modrej farby, nazývanej indigo.

Látka sa namáča niekoľkokrát za sebou, aby bola modrá farba na látke taká modrá, ako nebo o polnoci. Až vtedy Matej všetky látky z kade povyberá, pap odstráni v špeciálnom roztoku (pod ním odrazu vykukne biely vzor) a povešia na drevené rebriny. Je to podobné, ako keď si vykrojíte rôzne vzory zo zemiakov, nafarbíte vodovkami a otlačíte na biely papier. Len trošku zložitejšie, povedal by Matej. 

Po opratí v práčke, vysušení, naškrobení a vymangľovaní sú látky z modrotlače pripravené na to, aby si ich niekto kúpil a ušil z nich nielen krásne oblečenie, ale aj vrecúška, vankúše, šatky pre dámy alebo kravaty pre pánov. A zatiaľ čo sa vďaka veľkému úsiliu a pracovitosti chlapca s modro-bielym srdcom podarilo vzkriesiť tradičné umenie farbenia látok na Slovensku, z Mateja sa časom stal majster modrotlačiar s priam kráľovskými výsadami: vybudoval panstvo, ktorým je jeho útulná dielňa v Párnici, dostal ruku princeznej, pardón, manželky Veroniky a jeho poctivá práca je vyvážená zlatom nielen u nás, ale i vo svete. Tak čo, ešte stále netušíte, čo je to tá modrotlač? 

Keď pôjdete okolo, zazvoňte Matejovi na zvonček, rád vám všetko vysvetlí a porozpráva. 

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy