Príbeh
25/57

Olívia Hurbanová Dievča, ktoré hľadalo odpovede na všetky otázky

Príbeh o Olívii, ktorá si založila vlastné kráľovstvo, v ktorom učí, lieči od predsudkov a hrá s ostatnými hru na odvahu.

Nielen kedysi dávno, ale aj práve teraz sa rozprávajú a čítajú príbehy, a tí, čo si ich zamilujú, ich posielajú ako vzácny poklad ďalej, aby potešili iných. V každom príbehu nájdete hrdinov stretávajúcich sa s nespravodlivosťou, hlúposťou a strachom. No predstavte si, že hrdinov nenájdete len v rozprávkach! Môže ním byť každý z nás, kto kráča po svojej obľúbenej ceste. 

V Prešove žilo na sídlisku dievčatko Olívia, ktoré rado pozorovalo svet z okna bytu. O Oli sa okrem staršej sestry, mamy a tata starala babička, celkom ako z rozprávky – múdra a hĺbavá. Učila ju, že v živote každého hrdinu je dôležité chrániť, čo si ceníme a nevzdávať sa svojej cesty. „Nikdy nepodliezaj svoju latku, ktorú si postavíš!“ opakovala jej. „Vždy sa drž svojej cesty a toho, čo ti je drahé!“

Oli bola už odmalička zvedavá a vďaka babičke a rodičom–učiteľom sa naučila pozerať na svet vlastnými očami, objavovať ho a pýtať sa. Okrem básní čítavala encyklopédie a životopisy skutočných hrdinov, ktorí sa rozhodne nevzdávali a borili sa s prekážkami pre šťastie svoje aj iných. Tam sa diali naozajstné zázraky! 

Tak trochu však túžila byť ako rozprávková Pippi Dlhá Pančucha – no nemyslite si, nielen pre bodkovaného koňa či pána Galána! Pippi totiž v knižke okrem stvárania huncútstiev (a tie mala rada aj Oli) bojovala najmä s nespravodlivosťou a vedela sa postaviť za svojich priateľov. To sa dievčatku náramne páčilo, aj kvôli kamarátke Aničke, s ktorou sa deti veľmi nehrávali, hoci vyzerala podobne ako oni: mala dve oči, dve uši, jeden nos aj ústa, predstavte si, dokonca aj dve ruky a dve nohy! A smiala sa i plakala, ako všetci ostatní. Mala však trošku inú farbu pokožky. 

Oli to neprekážalo, vedeli sa spolu zahrať a cítila sa s ňou dobre, a to bolo dôležité. Keď však videla, ako nepriateľsky sa k Aničke niektorí správajú, dlho sa bála, že ak sa jej ako dospelej raz narodí bábätko s tmavšou pleťou, zažije to isté, čo Anička. A ako sa bábätko bude cítiť? Bude ho tiež niekto chrániť? Bude mať dobrých kamarátov, čo sa za neho postavia? 

Ako Oli vyrastala, stretávala v školách aj v práci mnoho ľudí. Obľúbených, no aj takých, ktorým sa ľudia vyhýbali, alebo sa ich báli – ona sa však s nimi rada priatelila a spoznávala ich výnimočnosť. Nezabudla na babičkinu radu, aby neopustila to, čo považuje za dôležité. Nezabudla ani na Aničku: stretávala sa s nezvedavcami, čo neradi poznávali cudzích a zatvárali dvere pred všetkým neznámym a tajomným. Klopkala a kládla otázky, aby im tiež lepšie porozumela.

S opatrnejšími sa rozprávala aspoň cez kľúčovú dierku, ochotnejší nakoniec otvorili dvere a začali sa pýtať. A aha! Vyšli von a zistili, že za dverami vidia viac! Hrdinsky vyhrali nad svojím strachom a odvážnejšie spoznávali všetky farby a rozmanitosť. Naučili sa, že všetci sa pozerajú okolo seba trochu inak, ľúbia sa, aj sa učia trochu inak. Akoby každý človek nosil v sebe svoju vlastnú dúhu, a ak bol dostatočne zvedavý, spoznával rád dúhy ostatných ľudí. Tak sa totiž pred nami objaví nová a vzrušujúcejšia krajina! 

Olívia sa ďalej učila, kutrala sa a prehrabovala, ňúrala a pátrala, hľadala v starých i nových knihách a vedomostiach. Chodila po iných krajinách a pýtala sa: „Prečo sa všetci niekedy správame bojazlivo alebo nazlostene voči tajomstvu a ľuďom?“

Pochopila, že všetci pri stretnutí s cudzími pocítime trochu obavu. Ako keď v diaľke uvidíme akýsi tajomný tieň a nepodobá sa ničomu typickému. „Ak sa priblížim, uvidím nebezpečného tvora? Čo ak nebude rozprávať mojou rečou? Ak ma chce zjesť? Alebo ma štekliť, až kým od smiechu nepadnem rovno na zem?“ zašepká vám strach do ucha. A keď sa priblížite, prekvapíte sa. „Fíha, asi to je človek,“ poviete si. A strach znovu zašepká: „Budeme si však rozumieť? Nebude mi chcieť niečo zobrať? Bude ma mať rád?“ 

Aby ste vedeli, strach je dobrý, oddávna nás učí byť opatrnými, alebo nás upozorní, že sa bojíme o to, čo je pre nás dôležité. Občas šepká priveľa a ak ho necháme, šteklí nás, až sa trasieme. Ale pozor! Ak ho skrotíme ako čarovného pomocníka a priblížime sa k čudesnej postave, objavíme v nej človeka! A hoci odlišného, môžeme ho spoznať a užiť si s ním zábavu. Ktovie, možno sa naučíme jeho reč a on našu! Nazrieme do jeho tajomstiev a niekedy sa staneme dobrými kamarátmi. Nuž a strach postupne, celkom potichučky, po špičkách zmizne. Ostane radosť z toho, akí sme múdrejší a odvážnejší, a tak sa veselo učíme ďalej. A náš pestrý svet i srdce sa znovu zväčšia o čosi viac! 

Ako však pomôcť druhým porozumieť? Ako zväčšiť ich svet a múdrosť? Olívia vyriešila problém tak, že si splnila detské sny a stala sa zároveň učiteľkou, lekárkou aj herečkou. Založila si vlastné kráľovstvo, v ktorom učí, lieči od predsudkov a hrá s ostatnými hru na odvahu: „Kto chce zistiť, aký šíry a zaujímavý je svet?“ Olívia sa vďaka tomu naučila krotiť strach z väčšej skupiny ľudí: pripomenie si, čo všetko im chce priniesť a odovzdať.

Do jej ríše zvedavci prichádzajú, načúvajú a spoznávajú pestrosť vo výzore, v správaní alebo rozmýšľaní. Najodvážnejší z učňov-hrdinov vychádzajú z jej kráľovstva slobodnejší a silnejší. Tú iskru zvedavosti, ktorú v sebe objavili, môžu rozhorieť a šíriť ďalej medzi ostatných. To aby sme si pripomenuli, že celý veľký svet je zaujímavý a je dôležité držať sa svojej cesty. Učia sa to aj jej synovia Teo a Gregor, a so svojimi iskrami ďalej posielajú posolstvo aj svojim kamarátom.

A Olívia? Stále chodí po svete s doširoka otvorenými očami a srdcom a hľadá odpovede na ďalšie otázky.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy