Príbeh
56/57

Rado Kovács Chlapec, ktorý sa nestal horským nosičom, no jeho dobro hory prenáša

Príbeh o chlapcovi výmyselníkovi, ktorý oživil starý kláštor a učí ľudí aj to, aby mali radi svoje rodné mesto

Bolo to už dosť dávno, napríklad ani Peťo Sagan vtedy ešte nebol na svete. Po Tatrách sa na sústredení preháňali malí cyklisti z Rožňavy. Netuším, či niekto z nich vtedy sníval o zelenom drese na Tour de France, no viem, že naše krásne veľhory pochodili krížom-krážom. Bol medzi nimi aj Rado. Kedysi chcel byť úplne vážne smetiarom, ale ako objavoval tatranské chaty, padlo jasné rozhodnutie – bude vysokohorským nosičom! To znamená, že bude na chaty, kam sa napríklad nedá dostať autom, na vlastnom chrbte nosiť všetko, čo potrebujú – jedlo, pitie, uhlie na kúrenie…

Rado sa síce nosičom nakoniec nestal, no počas ťažkých tréningov sa naučil veľmi dôležitú vec. Že niekedy musí poriadne zaťať zuby, prekonať sa a bojovať ďalej práve vtedy, keď sa mu nedarí. Celý život mu to pomáha zvládnuť veľké skúšky a ťažké výzvy. Vďaka tomu sa napríklad po istých patáliách mohol stať učiteľom a preto sa to snaží naučiť aj ostatných.

Učil to samozrejme aj svojich žiakov, ktorých okrem toho učil hlavne slovenčinu. Ale nie iba tak obyčajne. On ju učil vlastne ako cudzí jazyk. Mal totiž maďarských žiakov z pohraničnej dediny, aj rómske deti z okrajových štvrtí mesta. A práve vďaka nim zistil dôležité veci. Uvedomil si, aké mal vo svojom živote šťastie, keďže vyrastal vo veľkej spokojnej rodine. Okrem mladšej sestry mal aj dve sesternice, veľa bratrancov, ujov a tiet. Často sa navštevovali a mali sa naozaj radi. Vtedy však ešte netušil, že veľa detí niečo také vôbec nepozná. A viete, čo ešte Rada naučili jeho žiaci? Že učiteľ musí byť zároveň aj úplne normálny človek. Že ho budú oveľa lepšie počúvať, keď im rozpovie aj svoje vlastné príbehy. Aj o tom, že kedysi sám neurobil dôležitú skúšku. A že potom radšej odišiel do Anglicka, kde vyprážal ryby. Alebo že počúva podobnú hudbu ako oni a tiež pozná neslušné slová.

Už som spomenula Rožňavu, tam sa Rado narodil a dnes tam znova žije. Je to veľmi staré mestečko na Gemeri. V jeho centre stojí bývalý františkánsky kláštor, ktorý postavili okolo roku 1780. Jeho budova dlho chátrala a ľudia si ju vôbec nevšímali. Teraz sa však postupne mení na zaujímavé miesto a volá sa Kultúrno-kreatívne centrum Kláštor. Rado totiž stále niečo vymýšľa a organizuje. Spolu s kamošmi pripravovali pre ľudí v mestečku kopu zaujímavých akcií. Tak im napadlo, že si nájdu miesto, kde sa to všetko bude diať a budú sa tam môcť stretávať rôzni zaujímaví ľudia. A takto znova vdýchnu dušu a život centru ich mesta.

Najskôr dlho hľadali, potom usilovne presviedčali úradníkov, až sa im nakoniec podarilo získať do prenájmu krásnu a tajomnú historickú budovu kláštora. A to vám poviem, Rado až potom zistil, akú búdu si to na seba ušil. Prestal učiť a začal sa naplno venovať rekonštrukcii zanedbaného kláštora. No keďže nie je veľmi zručný remeselník, je to preňho ďalšia poriadna životná výzva. Ale tie má on, ako správny športovec, najradšej. Rado sa zároveň snaží ľudí v Rožňave naučiť, aby aj oni začali inak vnímať svoje mesto. Aby im na ňom záležalo, aby od neho chceli viac, ale aby mu viac aj dávali. Že je to ich spoločné miesto, ktoré môžu zmeniť k lepšiemu. Aby tam nechodili iba pracovať alebo spávať, ale aby tam naozaj radi žili. A pekne všetci spolu.

Pre všetky tieto dobré veci má teraz Rado ešte jednu špeciálnu motiváciu. Onedlho sa spolu s priateľkou Elou stanú rodičmi. Dúfajú, že si krajšiu a lepšiu Rožňavu obľúbi aj ich dieťatko. A ešte ho chcú čím skôr naučiť to najdôležitejšie – aby sa pekne správalo k druhým ľuďom. Aby okolo seba šírilo dobro už len tým, že je a ako si robí svoju robotu. Viete, to sú všetky tie obyčajné každodenné veci. Lebo aj Rado sa sám seba každý deň pýta, či sa naozaj vždy zachoval pekne. Či urobil všetko najlepšie, ako mohol. A hnacím motorom je preňho každý nový deň. Vtedy totiž môže veci napraviť a všetko urobiť ešte lepšie.

A čo bude robiť Rado potom, keď bude Kláštor hotový? Budú tam dielničky, ateliéry, kaviareň, kníhkupectvo, veľa miesta na stretávanie sa a vymýšľanie. A hlavne to bude ľuďom robiť radosť. Vraj si predstavuje, ako sa spokojne len tak povaľuje v kaviarni a teší sa z toho. Ale viete čo? Ja mu vôbec neverím. Lebo takí výmyselníci, ako Rado, si našťastie vždy nájdu nejakú novú výzvu, ktorou obohatia a skrášlia náš svet. 

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy