Príbeh
39/57

Ružena Bajcsy Dievča, ktoré bolo osamelé, no nikdy sa nevzdalo

Príbeh o Ružene Bajcsy, ktorú žiadne trápenie v živote neodradilo od toho, aby si splnila svoje sny. Stala sa prvou dámou robotiky a jednou z najlepších vedkýň na svete.

Ruženka sa narodila len pár rokov predtým, ako vypukla jedna z najhorších vojen v histórii sveta. Vaši rodičia ju nezažili, možno ani starkí, ale ich rodičia áno. Volala sa druhá svetová vojna.

Keď mala Ruženka tri roky, prišla o mamu, ktorú zabila slúžka. Ako išiel čas, pán Kučera, Ruženkin otec, stretol milú ženu, do ktorej sa zaľúbil. Ona ho mala tiež rada, a tak sa zobrali a Ruženka mala novú mamu. Po čase sa jej dokonca narodila aj sestrička – Mária.

Keď vypukla vojna, prišli s ňou ťažké časy. V tom období u nás rástla nenávisť voči ľuďom židovského pôvodu. Aj Ruženka a jej rodina boli Židia. Počas vojny Židia veľmi trpeli. Museli opustiť svoje domovy, mnohých odviezli do koncentračných táborov a tam prišli o život.

Pýtate sa, prečo Židia takto trpeli? Lebo sa líšili od bežných obyvateľov. Mali inú vieru a ich kultúra bola odlišná. Byť iný nie je zlá vec. Keby sme boli všetci rovnakí, bol by to nudný svet. Ale v minulosti sa veľakrát ukázalo, že ľudia sa boja tých, ktorí sa od nich odlišujú, lebo im nerozumejú. 

Mnohé židovské rodiny prešli na kresťanskú vieru, aby sa uchránili pred zlým osudom. Ruženkina rodina tak tiež urobila. Pán Kučera bol šikovný inžinier a štát ho našťastie dlho potreboval. Zo začiatku sa im preto nič nestalo a mali ochranu od samotného prezidenta, ktorý im udelil výnimku.

Rok pred koncom vojny však prišli zlí ľudia, nacisti, a rodičov odvliekli preč. Ruženka aj so sestrou Máriou sa skrývali v zadnej izbe, kde ich našťastie nenašli. Rodičov však už nikdy nevideli, pretože nacisti ich zabili.

Vojna sa skončila, ale útrapy sestier nie. Ich rodičia už nežili a ony museli ísť do detského domova vo Zvolene. Máriu k sebe čoskoro zobrala teta z Budapešti, lebo sestrička mala podlomené zdravie. Ruženka zostala úplne sama.

Na Slovensku po vojne nastolili komunizmus. Ľudia si najprv mysleli, že sa budú mať lepšie. Jeho myšlienky najskôr neboli zlé, hlásal rovnosť ľudí a spravodlivú spoločnosť. Nakoniec ale prerástol do režimu, ktorý ľuďom ubližoval. Komunizmus ľudí utláčal, zakazoval im slobodne hovoriť, čo si myslia a nedovoľoval im rozvíjať sa. Opýtajte sa naň svojich rodičov, možno si ho ešte pamätajú. 

Počas komunizmu ľudia nemohli slobodne cestovať a preto Ruženka nemohla sestru navštevovať. Cítila sa osamotená, útechu nachádzala v knihách a v škole. Ruženka bola vždy vážne dieťa. Keď bola malá, opatrovateľka hovorievala, že je síce milá, ale má tvrdú hlavu a robí si po svojom. To by možno mohlo vyzerať, že bola neposlušná, ale v týchto ťažkých časoch Ruženke pomohlo, že mala také vlastnosti. Dokázala sa o seba postarať, aj keď sa ocitla bez rodiny.

Keď Ruženka bývala v detskom domove v Bratislave, hrávala v kostole na malom organe. Vďaka tomu dostávala lepšie jedlo ako ostatné deti v domove. Sestričky totiž dávali deťom horšie jedlo ako sebe a kňazom.

V domove jej bývalo smutno. Nemala súkromie ani priateľov. Najšťastnejšia bola vždy v škole. Chodila na gymnázium a veľa sa učila. Každý deň mala matematiku, ktorú si veľmi zamilovala. Jediné, čo jej nešlo, bola telesná výchova, ale učitelia jej to prepáčili, lebo bola usilovná. Ruženka skončila gymnázium ako najlepšia žiačka v triede.

Po gymnáziu išla študovať elektrotechnické inžinierstvo. V Ruženkinej triede bolo tristo študentov, z toho iba dvanásť dievčat. V tej dobe si totiž ľudia mysleli, že dievčatá nie sú také šikovné ako chlapci a že technické vedy nezvládnu. Dnes už vieme, že to tak vôbec nie je!

Vtedy už dospelú Ruženu to neodradilo. Na univerzite sa jej darilo a počas štúdia stretla Júliusa Bajcsyho, za ktorého sa vydala a mali spolu dve deti. Počas komunizmu sa nemohla hovoriť pravda. Ruženu to však nezastavilo, bola veľmi odvážna. Za trest jej zakázali učiť a musela odísť z univerzity, aby nemohla iným dodávať odvahu hovoriť pravdu.

Ružena odišla do továrne Tesla, kde ju kolegovia podceňovali, lebo bola žena. No ona im ukázala, že nie je o nič horšia – ba naopak, je lepšia! O šesť rokov neskôr kúpili na univerzite, kde predtým učila, prvý počítač. Vtedy boli veľké ako skriňa, nie ako dnes. Na prácu s ním potrebovali tých najšikovnejších ľudí, a tak Ruženu zavolali naspäť. Podmienkou však bolo, že nesmela učiť.

Ružena popri práci usilovne študovala a stala sa z nej doktorka. Nie taká, čo sa o nás stará, keď sme chorí, ale taká, čo sa stará o počítače. Vďaka svojej usilovnosti sa dostala až do Ameriky, kde mohla navštíviť jednu z najlepších univerzít na svete.

Po dlhočiznej ceste lietadlom sa ocitla v krajine, kde mohli ľudia slobodne hovoriť, čo si myslia, a kde o počítačoch vedeli oveľa viac ako u nás. Odrazu zistila, že toho veľmi veľa nevie. A tak začala študovať úplne od začiatku.

Kým bola Ružena v Amerike, na naše územie vtrhli ruské tanky, aby zabránili pádu komunizmu. A tak nemala na výber. Musela zostať v Amerike a opäť sa ocitla sama. Rozhodla sa ale, že sa bude veľa učiť a pripraví tam domov pre svoje deti – aby raz mohli prísť za ňou. Bolo to veľmi ťažké a trvalo roky, kým dobehla svojich rovesníkov. No nevzdávala sa a nakoniec ich ešte aj predbehla.

Ružena sa postupne stala jednou z najlepších vedkýň na svete. Ako žena a ešte aj cudzinka to v tomto novom svete nemala ľahké, no svojou vytrvalosťou a láskou k vede porazila všetky prekážky. Po počítačoch prišli roboty a neskôr aj umelá inteligencia. Jej úspechy by boli na celú knižku. Pre ňu však bolo vždy dôležité, aby technika pomáhala ľuďom.

Ruženin vzťah s profesorom Bajcsym nevydržal tak dlhé odlúčenie. To sa niekedy stáva. No v Amerike sa znova vydala, za fyzika Shermana Frankela. Po rokoch sa jej splnil sen a prišli za ňou aj jej dve deti, ktoré tam dodnes žijú a majú svoje vlastné deti.

Dnes už bielovlasá Ružena Bajcsy, babička, ktorá stále miluje učenie, nie je sama. Má svoju rodinu, stovky kolegýň, kolegov, študentov a študentiek, ktorým stále odovzdáva vedomosti. Cestuje po celom svete a všade si ju vážia. Napriek tomu, že už má 86 rokov, stále pracuje a pomáha mladým vedcom, aj u nás na Slovensku.

A všetkým hovorí jedno – veľa sa učte a nikdy sa nevzdávajte.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy