Príbeh
49/57

Sahraa Karimi Dievča, ktoré má tri domovy

Príbeh filmárky Sahry Karimi, ktorá rozpráva príbehy afganských žien.


„No tak, rozprestri ich! Bude to zábava, uvidíš,“ zakričala s nadšením v hlase Fantázia. 

Po krátkom zaváhaní Sahraa napokon rozprestrela krídla a rozletela sa ponad šíry svet. Bez strachu. S vetrom sa nepretekala, ani jej to nenapadlo. Chcela len pozorovať svet zhora – z pohľadu, ktorý sa nám, ľuďom, naskytá skôr výnimočne. Napríklad vtedy, keď sa vydáme na cesty lietadlom, alebo keď uletíme do sveta fantázie, kde sa môže všetko – aj lietať!

Odvtedy už malá Sahraa lietala vždy, keď ju Fantázia zlákala, aby sa spolu vydali na výlet. Sahraa sa narodila v Afganistane, v krajine na inom kontinente – v Ázii. Je tak ďaleko, že ak by ste tam chceli dobicyklovať, trvalo by vám to aj dva mesiace. V Afganistane vládne už celé desaťročia vojna. Sahraa nemohla v detstve chodiť na výlety do hôr, ani spoznávať nové mestá, bolo to nebezpečné. Dokonca nemohla ani pozerať filmy v kine či v televízore, vlastniť televízor bolo zakázané. 

Sahrina maminka však študovala literatúru a tak bol ich dom plný vzácnych kníh s tými najdobrodružnejšími príbehmi. Pri ich čítaní sa Sahraa zoznámila so svojou priateľkou Fantáziou, aj s inými odvážnymi hrdinami a hrdinkami. Najradšej mala cestovateľov z románov Julesa Verna, ktorí lietali v balónoch, alebo sa plavili do diaľav. K Fantázii sa zakrátko pridala Zvedavosť a Sahraa si okrem lietania predstavovala aj to, ako vyzerá svet za hranicami jej mesta. Obe priateľky ju sprevádzali a ich neustála prítomnosť Sahru motivovala spoznávať.

Okrem televízorov zakázali v Afganistane aj vzdelávanie, a to najmä pre dievčatá. Sahrinu školu zničili v bojoch, učila sa teda dva roky doma, s ockom, ktorému záležalo na tom, aby Sahraa so svojou Zvedavosťou a Fantáziou pokračovala vo vzdelávaní.

Tebe sa možno niekedy zdá, že chodiť do školy je zbytočné alebo nudné. Vo svete však žijú deti, pre ktoré škola nie je samozrejmosťou. Naopak – niekedy riskujú život, aby sa mohli niečo nové naučiť.

Sahraa sa vo svojich štvrnástich rokoch stala odvážnou hrdinkou, o ktorých dovtedy len čítala. Rozlúčila sa s rodičmi a súrodencami v hlavnom meste Afganistanu, Kábule, a vydala sa so strýkom na útek do susednej krajiny, do Iránu, aby mohla ďalej chodiť do školy. Splnený sen? Skôr nebezpečné dobrodružstvo. 

Vecí mala máličko, obľúbené knižky museli zostať doma. Jednoduchšie, ako kráčať, by bolo Sahrino obľúbené lietanie. Ale kvôli vojne to nešlo. „Je to pre tvoje dobro, dcérka,“ povedal Sahre otec, keď sa s ňou lúčil. 

V Iráne bol život pokojnejší a to najdôležitejšie, čo sa tam Sahraa naučila, bolo, že príbehy sa dajú rozprávať aj pomocou filmov, nielen cez jej obľúbené knihy. Stala sa dokonca herečkou a film, v ktorom hrala, získal cenu na festivale v Bratislave.

A tak Sahraa, ešte len sedemnásťročná, nastúpila konečne po prvý raz do lietadla, ktoré smerovalo na Slovensko. Jej prvý let mal síce ďaleko od toho, ako si lietanie predstavovala, keď sa túlala s Fantáziou, ale aj tak mohla konečne uspokojiť Zvedavosť po tom, aký je svet na inom kontinente. 

V našom hlavnom meste bola práve vtedy zima, biely sneh zahalil ulice a Sahraa sa nimi prechádzala ako hviezda z filmu. Ibaže veci naozaj nie sú vždy také ligotavé, ako sa zdajú. Sahraa sa už v Iráne rozhodla, že sa zo Slovenska nevráti a pokúsi sa nájsť svoj ďalší – tretí – domov práve u nás. 

Sú ľudia, ktorí v krajinách, odkiaľ pochádzajú alebo kde žijú, nemajú rovnaké možnosti ako my, a tak sa z nich stávajú migranti – ľudia hľadajúci nové miesto, kde by si mohli plniť sny. A potom sú takí, ktorí si nielen chcú plniť svoje sny, ale dokonca utekajú pred nebezpečenstvom – ľudia na úteku. V čase, keď prišla Sahraa do Európy, bola v Afganistane ešte stále vojna, nemohla sa vrátiť domov. V Iráne sa zase nemohla stať tým, kým si želala byť. 

Na Slovensku na začiatku nikoho nepoznala, bola zvyknutá na iné jedlo, aj náboženstvo a jazyk sú v Afganistane odlišné. Sahraa však od detstva vedela, že ak chce niečo v živote dosiahnuť, musí sa stále učiť a byť trpezlivá. Pustila sa teda do učenia slovenčiny, aby mohla študovať tvorbu filmov. „To nezvládneš, je to príliš ťažké,“ hovorili jej ľudia, ktorí nepoznali jej odhodlanie. Stretla však aj veľa dobrých ľudí a aj vďaka nim sa jej podarilo dostať na vysnívanú vysokú školu a po mnohých rokoch a peripetiách aj získať slovenské občianstvo. Dnes o sebe hrdo vyhlasuje, že je (aj) Slovenka.

Na Slovensku sa Sahraa konečne cítila slobodná, ako ten lietajúci vták, o ktorom ako dievčatko snívala. S kamoškou Fantáziou konečne mohli písať príbehy na filmovom plátne! 

V Afganistane jej zatiaľ vo vojne umrel ocko a mama aj so sestrou sa presťahovali až za oceán, do Kanady. Aj napriek tomu a napriek pretrvávajúcemu nebezpečenstvu, keď Sahraa doštudovala, po dvanástich rokoch v Európe sa rozhodla vrátiť do svojej rodnej krajiny. Túžila nakrúcať filmy o každodennom živote afganských žien, o tom, čo ich trápi i teší. Pomáha tiež iným afganským filmárom rozprávať príbehy svojej krajiny. To všetko aj vďaka odvahe a zručnostiam, ktoré získala vo svojom slovenskom domove, kam sa vždy rada vracia. 

Niekedy človek musí odísť zo svojej vlastnej krajiny, aby si splnil sny a napokon aj pomohol zmeniť miesto, kde sa narodil.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy