Príbeh
55/57

Michal Handzuš Chlapec s čarovnou hokejkou

Príbeh o hokejistovi, ktorý vyhral Stanleyho pohár i titul majstra sveta, no zostal skromný človek.

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi zamrznutými riekami a jazerami, v meste pod Urpínom sa raz narodil chlapec menom Michal.

Michal vám bol odmala rúči junák. Keď raz videl v televízore prenos z hokejového zápasu, nevedel od hry odtrhnúť oči. Niet divu, že po pár minútach vykríkol: „Mama, otec, bude zo mňa hokejista!“

Hokej sa stal v Miškovom živote všetkým. Pred spaním si predstavoval, ako raz bude dvíhať ruky od radosti na znak veľkého víťazstva.

Miško dokonca nechcel chodiť ani na dovolenky. Veď ako by mohol chodiť na tréningy, keby nebol doma, v blízkosti zimného štadióna?

Jeho najlepšou kamarátkou sa stala hokejka. Často sa jej zvykol prihovárať. „Milá moja hokejka! Spoločne nás čaká dlhá cesta. Ja sa budem o teba dobre starať a ty mi budeš pomáhať vyhrávať zápasy,“ vravieval jej.

„Miško, vždy sa na mňa budeš môcť spoľahnúť. Keď ti bude v zápase najťažšie, keď budeš potrebovať streliť gól, vyhrať buly, spomeň si na túto chvíľu. Spomeň si na časy, keď si bol malý chlapec a zhováral si sa so mnou prvýkrát. Spomienka ti dodá silu, spoločne všetko zvládneme!“ šepkala mu hokejka do uška, keď zaspával.

Čas plynul a z chlapca sa stal chlap. Hokejista. V momente, keď sa Michalov talent už nedal prehliadať, spravil veľké rozhodnutie. Opustil rodný dom, kamarátov, najbližších a vydal sa za veľkú mláku. Do Ameriky. 

Na opačnej strane zemegule ho čakala nablýskaná žiara reflektorov, mrakodrapy, obrovské haly a davy zvedavých tlieskačov. Michal vedel, že hokej vie hrať, ale mal obavy. Zvládnem to? Čo ak sa mi nebude dariť? Ako obstojím v ďalekej cudzine? Vtedy si spomenul na slová, ktoré mu ako chlapcovi vravievala čarovná hokejka. Pousmial sa a vedel, že to zvládne.

Navyše, všade kam prišiel, si vďaka čestnosti, dobrosrdečnosti a úprimnosti našiel priateľov, o ktorých sa mohol v ťažkých chvíľach oprieť. 

V St. Louis to boli navyše kamaráti z rodnej krajiny. Paľko Demitra a Ľuboš Bartečko. Tlieskači v Amerike a Kanade s nemým úžasom sledovali, čo tí traja stvárali. Po ľade sa preháňali s ľahkosťou pierka v jarnom vánku, všetkých bavili svojou nápaditosťou a kreativitou.

Michal rozdával radosť nielen za morom, ale aj doma. Rodina, kamaráti, známi aj neznámi zvykli každoročne na bojoch o hokejového kráľa zemegule vzývať ducha jeho čarovnej hokejky, aby ho poslúchala a robila radosť každému Slovákovi. A tak sa aj stalo. A to hneď niekoľkokrát. 

Spoločne s družinou junákov z jeho kráľovstva získal dvakrát striebornú medailu a v roku 2002 sa pred ním a jeho spolubojovníkmi poklonil celý svet. 

Čas plynul. Michalovi pribúdali roky, jeho brada rástla a hustla. Forma odišla. V najťažších chvíľach si spomenul na rozhovory s vernou kamarátkou. „Hokejka moja milá, povedz mi, budeme sa spolu ešte radovať z veľkého úspechu?“ prihovoril sa jej.

„Vari si myslíš, milý Miško, že som zabudla na sľub, ktorý som ti dala v detstve? Čoskoro sa budeš opäť radovať,“ odpovedala mu.

Nasledujúce ráno vyšlo slniečko na oblohu akosi inak. Bolo jasnejšie, usmievalo sa doširoka z každej strany. Michal si pobalil kufre, odišiel z kalifornského raja a odletel do Chicaga. S malou dušičkou, no s odhodlaním a pokorou bojovať za nových bratov. Tí ho prijali ihneď za svojho. Oporou sa mu stal najmä Marián Hossa, ktorý stál na čele jastrabej letky. 

Razom sa všetko zmenilo. Mágia jeho čarovnej hokejky naplno účinkovala. Počas cesty za vysneným pokladom sa musel popasovať s viacerými nástrahami. Skrotil divochov z Minnesoty, pristrihol detroitské červené krídla, zosadil z trónu dosluhujúcich kráľov z Los Angeles, aby na záver skolil bostonského medveďa.

Keď preberal z rúk klubového náčelníka Stanleyho pohár, pred očami sa mu premietol film od detských liet. Videl v ňom svojich rodičov, ktorí mu dali základy do života, hokejových učiteľov, ktorí ho formovali, dôležitých členov družiny, ktorí ho posúvali vpred, svoju rodinu, ktorá mu vytvorila pocit domova. 

Po ďalšej sezóne Michal zamával na rozlúčku svojej zámorskej družine a vrátil sa do rodnej Banskej Bystrice. Vedel, že jeho hokejovému príbehu chýba ešte jedna epizóda, po ktorej môže zavesiť korčule na klinec. Slovenský titul. Dočkal sa ho na tretí pokus. V poslednom súťažnom zápase zdvihol nad hlavu pohár pre šampióna.

Kariéru ukončil bez fanfár. Nikdy si na ne nepotrpel. Vždy bol skôr nenápadný, slávu prenechal iným. Napriek tomu si spoluhráči nevedeli tím bez neho predstaviť. Férové hodnoty vyznával aj mimo ľadu. Všade, kam prišiel, si ľudia jeho slová vážili. Keď cítil, že sa niekde pácha krivda, nebál sa vystúpiť z davu a prehovoriť. 

Michal dnes hokej už nehrá. Pohybuje sa však pri ňom naďalej. Svoje skúsenosti odovzdáva mladým aj starším nasledovníkom. 

Keď sa mu za hrou cnie, vojde do svojej detskej izby. Zo skrine vytiahne čarovnú hokejku a rozpráva sa s ňou. A verte mi, bývajú to poriadne dlhé debaty…

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy