Alexandra Mikulec Dievča, ktoré všetky výzvy života prijalo s odhodlaním a odvahou 

Sašku rodičia do učenia nikdy nútiť nemuseli. V mnohých veciach bola samostatná a tak celkovo, robila im viac radosti ako starostí. K povinnostiam pristupovala zodpovedne a vždy sa na všetko poctivo pripravila. Či už to boli domáce úlohy alebo krúžky – tenis, tanec, či volejbal, ktorým sa počas základnej školy naplno venovala. Na Sašku sa rodičia mohli takmer vždy spoľahnúť. 

Viete, ako sa dookola dospeláci detí pýtajú, čím chcú byť, keď vyrastú? Saška si s touto otázkou hlavu nelámala. Vedela, že sa chce venovať niečomu takému, ako jej rodičia a starý otec, ktorí pracovali v cestovnej kancelárii. S ich pomocou si ľudia mohli plniť svoje cestovateľské sny a navštíviť krajiny v rôznych kútoch sveta. Aj Saška mala svoj cestovateľský sen a tak sa angličtinu, nemčinu a dokonca aj latinčinu učila v škole síce nie vždy úplne s nadšením, ale vedela, že sa jej každý jazyk zíde.

Počas strednej školy začala Saška v cestovnej kancelárii, kde jej rodičia pracovali, brigádovať. Ako pätnásťročná vypisovala letenky, triedila papiere a neskôr pomáhala aj pri vypravovaní autobusov a lietadiel, ktorými išli ľudia na dovolenku do sveta. S úsmevom im zamávala a snívala o krajinách, ktoré raz navštívi ona. 

A tak prešiel jeden, dva a tri roky a Saška bola dospelá. Ľudí už nielen vyprevádzala, ale dokonca začala cestovať kade-tade po svete. Počas študentských čias sa stala delegátkou, čo znamená, že turistom na cestách v zahraničí pomáhala, ak mali s niečím problém. A to už teda bola obrovská zodpovednosť! Rodičia však Saške dôverovali, pretože vedeli, že aj keď je ešte mladá, so svojím prístupom k životu zvládne všetko, čo ju stretne.  

Počas vysokej školy strávila celý rok na druhej strane zemegule v Austrálii, ďalší rok bola štyri mesiace zas za oceánom v ďalekej Amerike. No a potom zas šesť mesiacov na štúdiu v Nemecku. Splnila si viaceré cestovateľské sny, o ktorých kedysi ako malá len snívala. Nebolo to však len o cestovaní, to si nemyslite. Saška v týchto krajinách aj pracovala, napríklad v kaviarňach či reštauráciách ako čašníčka, pretože si na cestovanie musela najprv trošku aj zarobiť. Zdá sa vám, že Saška toho stíhala nejako veľa? Veruže áno, nič ju v dobrodružstvách nezastavilo a dokonca sa stihla popritom všetkom aj zaľúbiť.

Vo dvojici sa im cestovalo veselšie, no napriek tomu sa Saška s manželom po svadbe rozhodli, že budú žiť doma, v Bratislave. Saška však ešte stále sem-tam cestovala, keďže aj naďalej pracovala v cestovnej kancelárii. Do práce prestala chodiť až vtedy, keď sa jej narodilo prvé bábätko, dcérka Emka. 

Zo dňa na deň jej začali iné povinnosti. Zrazu mala doma malého človiečika, o ktorého sa bolo treba starať. Veď si to predstavte – kŕmenie, uspávanie, hranie, prebaľovanie a tak dokola. Ako sama vraví, stihla si splniť mnohé svoje cestovateľské sny a na rolu maminy sa od začiatku tešila. Uvedomila si, že je rada, že pobehala svet, lebo teraz by už na cestovanie toľko času popri ostatných starostiach nebolo. A to ešte nevedela, čo ju čaká. 

Dni s dcérkou Emkou ubiehali ako voda. Jedného dňa si však Emkini rodičia všimli, že ich dcérka sa správa nejako zvláštne. Začali sa jej triasť rúčky, nôžky, vypúlila očká a často ju to budilo i zo spánku. Nevedeli, čo sa deje. Neváhali a rozhodli sa ísť s dcérkou do nemocnice. 

Lekári povedali, že Emka má zrejme epileptické záchvaty. Nevedeli však zistiť, čo Emke presne je a prečo ich má. Absolvovali desiatky vyšetrení, no bez jasného výsledku. Emka síce prestala napredovať a robiť, čo iné bábätká robia bežne, ale Sašku s manželom to neodradilo. S Emkou aj naďalej cestovali za lekármi, každý deň sa jej naplno venovali, v noci nad ňou bdeli, cez deň s ňou cvičili a venovali všetok čas tomu, aby sa stav ich dcérky zlepšil. 

Po toľkých vyšetreniach už nedúfali, že niekedy zistia, čo ich dcérke je. Jedného dňa im však lekári oznámili, že prišli na to, akú chorobu Emka má. Zistili, že má veľmi vzácne ochorenie. Vzácne znamená, že sa s takým ochorením narodí len málo detí na svete. Sú to detičky, ktoré potrebujú neustálu starostlivosť. Detičkám, ako je Emka, musí s aktivitami, ako je napríklad jedenie, chodenie alebo obliekanie, ktoré zdraví ľudia robia automaticky, vždy niekto iný pomáhať. 

Saške stav jej dcérky zmenil život. Prvé roky s Emkou boli pre ňu veľmi ťažkým obdobím, ale postavila sa k tomu tak ako vždy – s odhodlaním. A tak sa rozhodla konať. Keďže vedela cudzie jazyky, nemala problém komunikovať s ľuďmi z iných krajín. Začala preto na internete hľadať iné rodiny, ktoré mali detičky s rovnakým ochorením. Podarilo sa jej spojiť s rodičmi z celého sveta! Neváhala ani sekundu a dokonca vycestovala za nimi na stretnutie do Talianska. A práve tu sa zrodil nápad – založiť na Slovensku združenie, ktoré bude spájať rodiny s detičkami, ako je Emka. 

Saška už v tomto momente vedela, že k práci v cestovnej kancelárii sa tak skoro nevráti, keďže je potrebná pre svoju dcérku. Mala však hlavu plnú už aj iných nápadov, ktoré chcela s nadšením realizovať! Začala organizovať vzdelávacie kurzy a rôzne ďalšie stretnutia a aktivity pre rodiny s podobnými deťmi, ako je Emka. Túžila založiť centrum, ktoré zlepší každodenný život nielen jej dcérke Emke, ale aj iným detičkám a ich rodičom. Táto jej túžba sa aj časom splnila. Založila centrum, kde môžu detičky ako Emka cvičiť, plávať, hrať sa a venovať sa všetkým aktivitám, ktoré im pomáhajú robiť väčšie či menšie pokroky, ale aj tráviť čas s kamarátmi, zažívať zábavu a odnášať si domov krásne zážitky. 

Dnes má Saškina dcérka Emka už deväť rokov a dokonca už má aj sestričku, jeden a polročnú Agátku. Aj keď by sa vám mohlo zdať, že Saške sa zmenil celý život zo dňa na deň, nie je to úplne tak. Síce už necestuje toľko, ako kedysi, ale svoje odhodlanie, vytrvalosť a odvahu, ktoré ju sprevádzali po cestách po celom svete, nasmerovala ešte vo väčšom množstve s láskou do iných aktivít. Takých, ktoré robia radosť nielen jej a jej rodine, ale aj mnohým iným rodičom a deťom na Slovensku.