Dušan Velič O chlapcovi, ktorý vedel roztancovať atómy

Príbeh o Dušanovi Veličovi, ktorý odišiel do sveta, naučil sa roztancovať atómy a vrátil sa, aby to naučil aj iných

Mať zdravé oči je veľký dar. Niekedy si ho nevážime, lebo si myslíme, že mať zdravé oči je také normálne. Ale nie pre každého. Niektorí ľudia vidia len veľmi málo, alebo vôbec nie. Iní majú veľmi dobré oči a vidia viacej.

Ale sú veci, ktoré nevidí nikto.

Ani ľudia s najlepšími očami, ani mačky, ani orly nedokážu vidieť všetko. Vlastne, dokážu vidieť len veľmi málo. Sú veci, ktoré sú očiam, ľudským i zvieracím, úplne neviditeľné. Ba nielen veci, ale celé svety. Niektoré sú dokonca také malé, že ich nevidno ani najlepším mikroskopom na svete. 

Dušan bol chlapec, ktorý často rozmýšľal o tom, ako fungujú neviditeľné veci. Už v škole sa naučil, že nedokážeme vidieť všetko, čo je okolo nás. Že nedokážeme vidieť atómy, z ktorých sa všetko skladá. A nielen to, nedokážeme ani vidieť, z čoho sa skladajú tie atómy – elektróny, neutróny, protóny. 

Dušanovi to nedalo spávať. Čo sú tie drobné častice? Ako to, že dokážu udržať celý dom? Celé sídlisko? Celú zem? Celý vesmír? Ako fungujú a čo robia? 

Dušan chcel o nich vedieť úplne všetko. Pýtal sa dospelých, našiel si knižky, ktoré o tom píšu. Veľa sa z nich dozvedel, ale stále mu to nestačilo. Aj v múdrych knihách sa totiž písalo, že hoci o nich veľa vieme, stále sú pre nás tieto častice ešte veľkou záhadou. Dušan sa preto rozhodol, že sa o nich chce dozvedieť čo najviac. Že ich chce skúmať, aby zistil, čo ešte nikto pred ním nezistil. Aby to potom mohol povedať ďalším ľuďom, ktorí boli rovnako zvedaví, ako on.

Lenže, to nie je len tak. Keď skúmame veci, ktoré nevidíme, je ťažké zisťovať, čo sa s nimi deje. Veľmi veľa nám pritom pomôže matematika, fyzika a chémia, ktoré opisujú zákony prírody.

A preto, hoci tieto častice nevidíme, vieme experimentami skúmať, čo robia. Je to trochu podobné, ako keď v noci do tmy hodíte kameň. Ak viete, kadiaľ a ako silno ste ho hodili a ovládate matematiku a fyziku, viete si vypočítať, kam ten kameň poletí a kam dopadne. Hoci ho neuvidíte dopadnúť, vďaka prírodným zákonom to viete úplne presne aj v tme. Podobne je to aj s časticami v atómoch, ibaže oveľa ťažšie.

Dušan sa preto rozhodol, že bude dobrým prírodovedcom. Veľa sa učil, oveľa viac, ako bolo napísané v školských knihách. 

Časom zistil, že už mu nestačí učiť sa tu, na Slovensku. Preto sa zbalil a išiel sa učiť do sveta. Učil sa v Amerike aj v Nemecku, u najslávnejších vedcov. Dôležití vedci, ktorí ho učili, si všimli, že je naozaj šikovný, múdry a že sa nielen chce učiť, ale že aj bystro rozmýšľa. Povedali mu: Dušan, nebudeš sa ty u nás len učiť, budeš nám pomáhať objavovať to, čo ešte nikto neobjavil.

Tak sa Dušan začal pracovať s najlepšími vedcami. Naučil sa nielen veľa nového z fyziky a chémie, ale spolu so slávnymi vedcami odhalili nové tajomstvá. No podarilo sa im to nielen preto, že vedeli prírodné vedy, ale aj preto, že mali veľké laboratóriá s komplikovanými prístrojmi. Vďaka matematike, fyzike a chémii vedeli, ako presne majú zložité prístroje nastavovať, aby im odhaľovali nové tajomstvá.

Zvlášť laserové prístroje Dušana veľmi očarili. Laser, to je veľmi špeciálne svetlo, ktoré dokáže veľa vecí, napríklad aj roztancovať molekuly – najmenšie častice látok. Dokáže rozžiariť elektrónové šaty, ktoré majú na sebe oblečené atómy. Obyčajné elektrónové šaty, na ktoré zasvieti laser, sa zmenia na trblietavé. Vďaka laseru potom vidno, ako v nich atómy tancujú, ako sa krútia, ako lietajú. Podľa toho vedci odhaľujú, čo sú vlastne zač a čo všetko dokážu. 

Každá nová vec, ktorú o nich zistíme, nás posúva ďalej v poznaní toho, ako funguje celý vesmír. Hoci o ňom už vieme veľa, stále je to málo oproti tomu, čo by sme o ňom ešte chceli vedieť.

Dušan bol šťastný, že sa zo Slovenska, zo Žiliny, dostal k najlepším vedcom a najlepším prístrojom a mohol byť pri tom, keď sa robili nové objavy.

No niekedy bol aj trochu smutný. Vedel, že aj doma, na Slovensku, je mnoho šikovných žiakov a študentov, ktorí by veľmi chceli vidieť, čo dokáže laser s elektrónmi robiť. Že je tu veľa študentov, ktorí by vďaka tomu mohli objaviť iné, nové veci, ktoré ani Dušanovi nenapadli. Alebo by sa stali lepšími učiteľmi, ak by mohli vidieť to, čo Dušan. A potom by lepšie učili žiakov, ako ste vy, aby boli ešte múdrejší.

Preto sa Dušan rozhodol, že sa zďaleka vráti domov a bude aj on učiť mladých ľudí. Nebolo to ľahké rozhodnutie. Vedel, že ak sa vráti, už nebude môcť robiť na tých najlepších prístrojoch a s najmúdrejšími ľuďmi na svete. No aj tak sa rozhodol vrátiť. Veľa som tu dostal, teraz je čas, aby som aj ja pomohol iným, povedal si.

A nielen to. Zaumienil si, že keď sa vráti, aby tu učil mladých šikovných študentov, zoženie im aj laserový prístroj. Aspoň jeden, aj keď možno nie taký dobrý, na akom som robil vonku, ale dosť dobrý, aby vďaka nemu mohli aj u nás mladí ľudia skúmať skryté svety, hovoril si.

Nebolo to ľahké a nebolo to hneď, ale napokon sa mu to spolu s pomocou ďalších kolegov podarilo. A zohnali hneď viacero prístrojov, vďaka ktorým dnes na Slovensku máme laserové centrum. Dušan a jeho kolegovia učia mladých ľudí, ako s nimi pracovať, ako ich využívať. Môžu tak sami skúmať a objavovať nové veci.

Niekedy sa Dušana jeho kamaráti pýtali, či neľutuje, že sa vrátil, hoci mohol mať všetkého viac, keby zostal v zahraničí. Hoci Dušan toto všetko vie a vie aj to, že na Slovensku treba ešte veľa zmeniť, aby sme dobehli najlepšie krajiny na svete, je rád, že sa vrátil.

“Mal som šťastie, že som sa mohol učiť to, čo sa iní nemohli. Teraz ja chcem pomôcť tým, ktorí sa chcú učiť, aby sa mohli naučiť čo najviac. Verím, že vďaka tomu bude o pár rokov na Slovensku viacej svetových vedcov. A potom budem rád, že som tomu aj ja pomohol,” odpovedá im Dušan.