Príbeh
29/57

Štefan Straka Chlapec, ktorý zmenil životy stovkám Rómov

Príbeh o Štefanovi, ktorého trápilo, že si niektoré rodiny nemôžu dovoliť viac ako jeden jogurt denne.

Štefan je naozaj výnimočný. Dokáže ľuďom meniť životy. Síce nie je kúzelník, no ľudia ho vyhľadávajú, akoby ním bol. Stretnete sa, poviete mu pár viet a zvyšok už necháte na ňom.

„Lačho džives,“ inými slovami: „Dobrý deň,“ pozdravil ho rómsky mládenec Roman, keď sa stretli po prvý raz.

Rómovia majú vlastný jazyk, no ovládajú aj slovenčinu. Keď chcú niekomu vyjadriť lásku, hovoria „kamav tut“, teda ľúbim ťa. A keď si medzi sebou ďakujú, povedia „paľikerav“.

Štefan Straka im pomáha už štrnásť rokov. Odvtedy mu poďakovali nespočetnekrát, pretože ich učí pracovať v záhrade, obrábať pôdu aj pestovať zeleninu.

Rómskemu mládencovi Romanovi zmenil život natoľko, že dnes už má dlhodobé zamestnanie a pracuje pre záhradnícku firmu. Štefan totiž založil projekt ekozáhrad a náročnú prácu na poliach zmenil na jednu obrovskú radosť. Záhradníčenie priniesol do viac ako 50 obcí, zaškolil cez tisíc ľudí a celý čas nepoužil žiadne umelé hnojivo ani pesticídy. Aj vďaka tomu pred dvomi rokmi získal ocenenie za občiansku statočnosť Biela vrana.

Všetko sa však začalo v noci vo vlaku.

Štefan cestoval za prácou do zahraničia, bola tma a na nebi hviezdy, až sa mu znenazdajky prisnil prazvláštny sen. Bol o ekologických záhradách, v ktorých pracujú znevýhodnené osoby a učia sa využívať dary prírody.

Znevýhodnené osoby sú také, ktoré majú zdravotné či telesné problémy alebo sa im už dlhšie nedarí nájsť prácu.

A dary prírody? To je mrkva, zemiaky, tekvica, cibuľa či šťavnaté jablko.

Štefan sa v detstve venoval futbalu, potom študoval marketing a neskôr aj psychológiu. Hral na gitare, spieval, robil divadlo a veľa cestoval. Aj preto nebolo celkom jasné, ktorú profesiu si nakoniec vyberie.

Asi nikto nepredpokladal, že zakotví pri ekozáhradách a dnes je aj primátorom Hanušoviec nad Topľou. Ktovie, čo ho ešte čaká. Možno raz bude astronautom.

Má štyridsať rokov a či už riadi mesto, alebo len polieva kvety, vždy si spomenie na to, čo ho učili rodičia a babka Terezka. Pri najrôznejších príležitostiach mu dokazovali, že je správne byť veľkorysý a dobroprajný. Že aj keď niekto nemá veľa peňazí, nie je pekne oblečený, nevládze vyjsť po schodoch alebo leží v zime vonku na ulici, treba mu venovať pozornosť a podať mu pomocnú ruku.

Uvedomuje si to o to viac, že vyrastal v hojnosti a mal všetkého dostatok. Niektorí však také šťastie nemajú. Život je raz taký. Rôznorodý.

Preto mu neraz bolo do plaču, keď videl, ako si rodina kupuje len jeden jogurt, lebo na viac nemali. Museli si ho rozdeliť medzi sebou a čakať, že zajtra si zas kúpia ďalší. Dva jogurty denne, to si nemohli dovoliť, zruinovalo by to rodinný rozpočet.

Štefan kvôli tomu nemohol spávať a povedal si, že to zmení. Že veď netreba nakupovať jedlo iba v obchodoch, rodiny si ho dokážu dopestovať aj samé. Veď predsa paradajky ani uhorky nerastú v supermarketoch.

„Bolo by to lacnejšie, bolo by toho viac a ešte by to bolo aj zdravšie,“ zamýšľal sa.

Skončil preto s prácou v zahraničí a vrátil sa domov na východné Slovensko.

Začal pomáhať v okolí Hanušoviec nad Topľou, postupne však svoje aktivity rozšíril na celý Prešovský kraj. Je to veru veľký kraj, má 664 obcí, viac ako 800-tisíc obyvateľov a také mestá ako Humenné, Bardejov, Poprad či Prešov. Ba čo viac, na jeho území leží najvyšší vrch Slovenska, Gerlachovský štít. 

Zameral sa na pomoc Rómom a zamestnal ich viac ako tridsať. Potom ďalších, ďalších a ďalších, pribúdalo to.

Pritom na začiatku mu nikto neveril a ľudia sa ho pýtali, či už načisto zošalel.

„Ty chceš kočovných Rómov učiť záhradníčeniu? Veď oni k tomu nemajú žiaden vzťah,“ vraveli mu.

Lenže skutočnosť bola presne opačná. Pestovanie zeleniny si obľúbili takmer okamžite. Základom úspechu bolo, že mohli pracovať spoločne. Rómovia totiž milujú skupinovú prácu a z duše nenávidia samotu. Je zábavné vidieť, ako sa v skupinkách pohybujú po záhrade a kam ide jeden, tam smerujú aj ostatní. Z diaľky vyzerajú ako strapce hrozna alebo futbalisti naháňajúci loptu. Áno, futbalisti, to je to správne prirovnanie. 

Pohybujú sa rýchlo a neustále, akoby boli na slnečný pohon. Čím viac svetla vonku je, tým viac energie majú. Okopávajú záhony, strihajú živý plot, kosia trávu a zavlažujú zeleninu.

Stačí, že takto pestujú zeleninu niekoľko mesiacov a získajú tým nielen možnosť privyrobiť si a pracovné návyky, ale zrazu majú aj bohatší spoločenský život. Viete, nie sú len doma, ale stretávajú sa aj s ostatnými ľuďmi, rozprávajú sa a dozvedajú sa nové veci.

Je to pre nich zároveň aj taká pracovná terapia. Štefan ju nazýva motykoterapia. Okopávanie buriny motykou neraz prináša viac duševnej pohody než akékoľvek tabletky či iné aktivity. 

Nehovoriac o tom, že sa na sebe aj veľa nasmejú. A smiech? Ten lieči, treba ho mať dostatok. Napríklad mnohí nevedia zasadiť cibuľku do zeme, a tak sa stáva, že ju kladú koreňmi do neba, teda absolútne opačne.

Raz bola velikánska zábava aj vtedy, keď sa pred starostom chválili, ako robili kompóty. „Pán starosta, dnes sme u Štefana Straku robili kompóty. Joooj, nože sa pozrite, štípe nás z toho celé telo,“ prekrikovali sa jeden cez druhého.

V skutočnosti však len prehadzovali kopy hnoja, trávy a lístia, teda robili kompost. Však si len predstavte, kompóty plné kompostu, to by teda bolo.

Aj keď sa občas pomýlia a niektoré slová si vysvetlia podľa seba, ich úspechy sú nesporné. V obci Ďurďoš premenili miesto niekdajšej skládky na oddychovú zónu. Vyrástlo tam ihrisko na plážový volejbal, priestor pre hry detí aj miesto na opekačku. Dá sa tam tráviť celý víkend a využíva to úplne každý. Nerómovia stretávajú Rómov, Rómovia nerómov a takto sa spolu vidia deň čo deň.

Štefana však zo všetkého úplne najviac teší to, že Rómovia zapájajú do práce v záhrade aj svoje deti. Stáva sa z toho rodinná aktivita, učia sa, že úspech ani spokojný život neprichádzajú samé od seba. Štefan si neraz spomenie, ako ho na začiatku odhovárali a… pozrime sa, stačilo vytrvať a jeho sen sa stal skutočnosťou.

Navyše sa od Rómov naučil užívať si prítomnú chvíľu. Načo príliš rozmýšľať nad tým, čo bolo, alebo čo prichádza. Všetko sa deje tu a teraz. Rovnako aj rozprávka o Štefanovi. Aj tá sa končí teraz a tu.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy