Príbeh
24/57

Júlia Horáková Dievča, ktoré s láskou a odvahou lieči ťažko choré deti

Príbeh o detskej lekárke Júlii, ktorá svojou vytrvalosťou, láskavosťou a nadšením pomáha vytvárať lepší svet.

Práve vtedy, keď sa mráz ovíjal okolo Studne lásky na nádvorí Trenčianskeho hradu a plazil sa nadol ulicami mesta, práve vtedy, keď sa život rastlín stiahol ku koreňom, zvieratá ticho čučali v príbytkoch a ľuďom krehli od zimy ruky, predrali sa cez oceľovosivú oblohu žiarivé slnečné lúče. V tom okamihu sa narodila v trenčianskej pôrodnici Julinka.

Jej štyria starší súrodenci sa správe veľmi potešili. Iste, bolo treba uvoľniť ešte jedno miesto v detskej izbe ich trojizbového bytu ďalšej osôbke, ale to predsa nevadí. Tam, kde vládla pevná a láskavá ruka ich mamy, ktorá vedela dobre nastoľovať rovnováhu v rodine, to nebolo nepredstaviteľné.

Dievčatko rástlo a bolo svedkom toho, ako bratia postupne odchádzajú z domu na vysokú školu do Bratislavy. Našťastie, ešte tu bola sestra Daria. Cvičili spolu na klavíri, milovali behať po vonku, stretávať sa s ostatnými deťmi. Skvelé bolo hrať sa s rovesníkmi vybíjanú, avšak Julinka mala veľmi rada aj mladšie deti. Mladšie od nej, keďže ona bola v rodine najmladšia. Opatrovala ich, dávala na ne pozor. Snívala, že sa jedného dňa stane buď učiteľkou alebo detskou lekárkou.

„Juli! Poď už domov!“ mamin hlas znel rázne. Dievča s trblietkami v zelených očiach sa prudko otočilo. Ach, nie! Treba ísť domov. Tak veľmi túžila ešte ostať a dozbierať kvety. V rukách držala už slušnú kytičku. Nedalo sa však neísť domov, hoci úlohy si napísala hneď po návrate zo školy a aj zbehla nakúpiť. Doteraz cítila, ako sa jej váha každodenného nákupu zarezávala do dlane. Spolu s Dariou, ktorá niesla v rukách loptu, sa náhlili po schodoch nahor. Hneď ako otvorili dvere, bolo jasné, prečo sa mali ponáhľať. Zajtra ich čaká celodenný zber šípok a treba sa naň pripraviť. Julinka sa tešila. Spomienky na leto, keď sa vybrali za mesto, aby tam kempovali, splavovali Váh a chodili na túry, už začínali blednúť. Aj jej sa cnelo za lesom. Tešila sa pod koruny  zelených stromov, medzi voňavé kvety a skaly vyhriate od slnka.

S ich milovanou mamou bol svet krásny, bezpečný a plný lásky. Vďaka nej boli nedeľné obedy udalosťami. Všetci sa usadili za slávnostne prestretým stolom. Vtedy bol doma i otec, ktorý celý týždeň veľa pracoval, aby uživil veľkú rodinu a tiež súrodenci, ktorí rozprávali zážitky z hlavného mesta. Každý mohol povedať svoj názor. Jedlo sa pomaly, vychutnávali sa dobroty. Julinka sa nevedela dočkať, kedy aj ona zmaturuje a pôjde do Bratislavy študovať. Predtým sa však stalo niečo, s čím nikto nerátal. 

Jedného dňa zaklopal na ich dvere úplne náhle a nečakane Anjel smrti a vzal si mamu. Svet náhle potemnel. Utíchol šijací stroj, ktorým mamulienka svojím dcéram šila šaty. Ani koberce sa na čerstvom snehu tak neligotali, ako predtým. Na čas utíchlo rádio, telka, spev, hudba. Našťastie, v živote prichádzajú veci, ktoré dostávame do daru aj v tých najťažších chvíľach. Vždy sú tam. Čakajú na nás celý čas. A tak o čo silnejšia bola bolesť zo straty mamy, o to pevnejšie bolo puto medzi súrodencami. Hrejivá bola i blízkosť spolužiakov, ktorí sa nasťahovali k nim a spolu s ňou sa učili na maturitu.

Pracovitosť, cieľavedomosť a schopnosť zvládať náročné situácie Julinku sprevádzali po mnohé roky. Splnila si sen a vyštudovala za detskú lekárku. Po skončení školy začala pracovať v dnešnom Národnom ústave detských chorôb. Najskôr na dojčenskom oddelení, neskôr na oddelení väčších detí a na tzv. intenzívnom oddelení, kde sa riešia ťažké a komplikované stavy, ktoré musia byť pod neustálym lekárskym dozorom.

Od začiatku mala šťastie na výborných kolegov lekárov, ktorí boli jej učiteľmi. Veľmi si cenila aj prácu zdravotných sestier, bez ktorých by nebolo možné liečiť choré deti.

Neskôr mala šťastie aj vtedy, keď jej náhodne a osudovo prišiel do cesty jej manžel, s ktorým je už tridsaťsedem rokov. Stál pri nej aj vtedy, keď sa v nemocnici v roku 1995 zriadila Detská transplantačná jednotka kostnej drene a ona musela zvládať väčšie ťažkosti, než doposiaľ. A aj keď v ich vzťahu prehrmeli búrky, vie, že to najkrajšie, čo môže človeka postretnúť, je zostarnúť s blízkou osobou pri vzájomnej tolerancii a porozumení. Láska k partnerovi nemá zadúšať, ale hriať a pomáhať na spoločnej ceste, kde si každý razí aj svoju profesionálnu cestu.

V profesionálnom  živote si splnila svoj veľký sen, liečiť choré deti nikdy neoľutovala. Hoci nemá vlastné deti, jej život je pekný a naplnený. Jej pacienti sú jej deťmi a tiež deti jej súrodencov sú jej deťmi. Rodinu má veľkú. Hoci sa často spája jej povolanie s poslaním, nemá toto spojenie rada. Snaží sa skrátka robiť svoju prácu najlepšie, ako vie. Spolupracovať s rodičmi chorých detí, viesť s pacientmi a ich rodinou úprimný a čistý rozhovor, hľadať nové stratégie a možnosti liečby, spolupracovať s kolegami po celom svete, aby boj so smrteľnou chorobou vybojovalo čo najviac chorých detí. Mať úctu a pokoru k životu a bojovať zaň do poslednej chvíle.

Dobre vie, že Anjeli smrti prichádzajú, tak  ako smrť patrí k našim životom. Dôležité však je, aký život prežijeme a aby jeho koniec bol dôstojný. Vie, že každé choré dieťa  žije jeden veľký a krásny príbeh a ich statočnosť v boji so zákernou chorobou je pre ňu veľkým vzorom. Vždy hovorí, že sa v prvom rade musíme starať o živých a stratené deti zostávajú naďalej hlboko v našich srdciach.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy