Matej Tóth Chlapec, ktorý chodí

Milé deti, túto rozprávku začneme otázkou na vás. Čo spravíte, keď sa niečoho bojíte? Keď vás niekto vystraší tak, že vám stiahne hrdlo a je vám do plaču? Stavím sa, že sa čo najrýchlejšie utekáte niekam skryť. Do náručia ocina, maminy. Alebo len pod perinu, kde predsa žiadni bubáci nežijú. No ale predstavte si, že sú aj ľudia, ktorí v takýchto situáciách neutekajú do bezpečia. Keď si na nich dovoľujú obludy z nočných môr, sú pokojní. Lebo vedia svoje.

Tento príbeh je o chlapcovi Maťovi, ktorý pred prízrakmi neuteká, on svoje bitky pokojne prekráča. Je to chlapec, ktorý chodí.

Narodil sa v starobylom meste na úpätí veľkého kopca. Keď bol štvrtákom, rozhodol sa, že bude športovcom. „Stane sa zo mňa hokejový brankár!“ povedal mamine. „Ale čo si, budeš celý doudieraný! Dáme ťa na atletiku.“

A tak aj bolo, z Maťa sa stal chodec. 

Maťo vtedy ešte nemal práve postavu športovca. Keď prišiel na prvý tréning, smiali sa mu. „Cha-cha, čo tu chceš, ty pupkáč? Na to, aby si bol dobrý, musíš vyzerať ako špáradlo, presne ako my,“ chechtali sa starší chlapci.

Plynuli dni, ktoré sa menili na týždne a tie zas na mesiace. Kým sa chlapci – špáradlá naďalej pyšne naparovali, náš chlapec – pupkáč trénoval. Keď sa po letných prázdninách vrátil, chlapcov – špáradlá so sklopeným zrakom pozdravil. „Tak poďme, postavme sa na štart,“ zakričal tréner a mocne dúchol do píšťalky.

Chlapci – špáradlá si dobre že oči nevyočili. Maťo – pupkáč už nebol pupkáčom. A na tréningu bol zrazu trikrát rýchlejší ako oni. „Maťo, čo si robil, že si sa tak zlepšil?“ spýtal sa ho tréner. „Nič, len som veľa chodil, som predsa chodec,“ odvetilo teraz už o čosi sebavedomejšie chlapča. Už to však nebol Maťo – pupkáč, ale jednoducho Maťo – chodec.

„A čo ste robili vy, špáradlá?“ zvýšil hlas tréner. „Nooo, viete, pán tréner, mysleli sme si, že už nemusíme chodiť a navždy budeme najlepší,“ odpovedali nesmelo. Maťo nezaháľal a chodil ďalej. Chodil ráno do školy, v škole cez prestávky a chodil aj cestou domov zo školy. Chodil dokonca aj vtedy, keď spal. „Maťko, zase si si do postele vychodil dieru!“ hnevala sa mamina.

Ako išli roky, Maťo začal byť v chôdzi naozaj dobrý. Najprv bol najlepší v meste pod veľkým kopcom, potom v krajine pod veľkými horami. Napokon sa stal majstrom celej zemegule a olympijským víťazom.

Aká že to len bola sláva! 

Ejha, ale pozor, milé deti, čoskoro sa stalo niečo nepekné. Z riaditeľstva zemegule priniesol pán poštár list. Stálo v ňom: „Maťo, síce si vyhral majstrovstvá zemegule, ale my si myslíme, že si švindľoval.“ 

To bol šok! Maťovi sa našuchorili vlasy, sčervenali uši a zazelenala mu tvár. „Ja som nepodvádzal, veď každý vie, že ja len chodím!“ kričal zúfalo. Cítil krivdu. 

Na Maťa sa to sypalo. „Prekáža im, že si taký dobrý,“ hovoril jeden. „Nepáči sa im, že si z krajiny pod veľkými horami,“ pridal sa druhý. „Nie, nie, Maťo. To sa ti len chcú pomstiť špáradlá, ktoré sa ti voľakedy smiali,“ dodal tretí.

Maťo im spočiatku veril. Veď on len poctivo chodil, nič iné nerobil. Nikdy mu ani na um nezišlo, že by podvádzal! Zatiaľ ale radšej nič nehovoril. Všetko si to išiel rozmyslieť počas dlhej chôdze.

„Počúvajte ma, vôbec to tak nemusí byť,“ hovoril kamarátom, keď si dobre zachodil. „Možno sa len na riaditeľstve zemegule pomýlili,“ povedal Maťo potichučky. „Och, ty si príliš veľký dobrák,“ zahriakli ho kamaráti. „A naivný,“ dodali.

Maťovi to však nedalo. Chodil a skúmal. Tichučko rozmýšľal, kde mohli spraviť chybu tí, ktorí ho obvinili zo švindľovania, teda z dopingu. Učil sa a potom znova chodil. A keď už priveľa skúmal, trochu chodil. A takto stále dokola. Až kým sa mu z toho nezatočila hlava!

Maťo bojoval, pretože vedel, že nič zlé nespravil. No stále zostával pokojný. „Pravda vždy napokon zvíťazí,“ hovoril si. Keď už toho dosť nachodil, do mesta pod veľkým kopcom znova zavítal pán poštár. „Vážený pán Maťo, ste nevinný, nešvindľovali ste,“ stálo v liste. „Veľmi nám pomohlo, že ste sa na nás nenahnevali a pomohli ste nám nájsť chybu. Je nám to ľúto,“ písali z riaditeľstva zemegule.

Maťo bol šťastný-prešťastný. Od radosti si cestou ku kamarátom počas chôdze poskakoval. „Maťo, mal si pravdu. Nemôžeme za všetkým vidieť zlé úmysly,“ kajali sa. „Oplatí sa byť dobrákom.“

Milé deti, každý z nás robí chyby. A keď cítime krivdu, nemusíme hneď utekať a kričať, ako nám chcú druhí robiť zle. Niekedy stačí chodiť, skúmať a učiť sa. A potom ešte znova trochu chodiť. Ako náš Maťo.