Príbeh
38/57

Miriam Fuňová Dievča, ktoré volajú princezná Majolika

Rozprávka o Miriam Fuňovej, ktorej vytrvalosť pomohla úplne v niečom inom ako v behu na dlhú trať.

Deti, rozpoviem vám rozprávku, ktorá sa naozaj stala. Je o dlhovlasej Miriam s veľkými modrými očami, ktorá už ako malé dievča bola veľmi zvedavá a bola všade tam, kde sa niečo dialo. Možno to poznáte! Neposednú Mirku raz mama prihlásila na vytrvalostný beh a aj vďaka tomu sa naučila zdolávať dlhé trate a mať pevnú vôľu. Netušila, že keď raz vyrastie, táto šikovnosť sa jej veľmi zíde. Napríklad v škole sa jej darilo, lebo vydržala sedieť aj nad ťažkými príkladmi z matematiky, pokým ich správne nevyrátala.

Keď získala prácu, riešila veľa dospeláckych prekážok, no nikdy sa nevzdala. Z Miriam sa stala skúsená manažérka a odborníčka. Stačilo, aby si takmer akýkoľvek problém naštudovala a hneď preň hľadala vhodné riešenia. S kamarátmi ju bavilo pomáhať všetkým, ktorí to potrebovali a nikdy sa preto nenudila. 

Bývať v Modre bola vždy radosť. Cesty tu lemujú stromy, zvony na kostolíkoch akosi krajšie zvonia a na námestí všetkým máva Ľudovít Štúr. Z výšky hľadia Malé Karpaty a v modranských vinohradoch sa hojdajú lahodné strapce hrozna. Nečudo, že aj Miriam so svojím manželom Stanom si Modru obľúbili, presťahovali sa sem a založili si rodinu. Pokojný život mestečka sa však mal čoskoro zmeniť.

Raz boli Miriam so Stanom a deťmi na prechádzke a rozhodli sa, že navštívia veľkú dielňu modranských výrobkov z keramiky – Slovenskú ľudovú majoliku. Spoznali tak ďalšie čarovné miesto peknej Modry a ešte viac im prirástla k srdcu. Modrania sú hrdí na svoje výrobky z hliny. Na krásne taniere, vázy, džbány a misy, ktoré sú zdobené farebnými ornamentmi, vtáčikmi a obrázkami zo života. V každom jednom kúsku je ukryté umenie, láska a duša remeselníka.

Povráva sa, že krásne farby hrnčiarom miešajú škriatkovia a v noci sa na hrnčiarskych kruhoch veselo točia ako na kolotočoch. Skúšajú tak, či kruhy dobre fungujú, aby sa keramikárom cez deň darilo na nich vytočiť pekné vázy. Po čase, keď už Miriam krásu majoliky poznala, sa stalo to, že dobrý vládca hrnčiarskych škriatkov Milotaj zomrel a na tróne ho nahradil jeho jediný syn Zlatohlav. Bol úplný opak svojho otca. Za všetkým videl len peniaze. Chcel ich stále viac a viac. Na rozum mu prišla chamtivá myšlienka. Rozhodol sa, že pod hrozbou, že všetkých na kameň premení, vydá príkaz vyzbierať všetku keramiku do svojho sídla. Zatvoril veľkú dielňu majoliky, rozpredal z nej vzácne kusy aj hrnčiarske kruhy. Celú dielňu mal v úmysle predať zahraničným kupcom. Nikto sa však keramiky nechcel vzdať. Aj väčšina škriatkov protestovala proti svojmu novému vládcovi a odišli od neho.

Ako tak išiel čas, Modrania boli zo straty svojej keramiky čoraz smutnejší. Vládca škriatkov im zobral ich symbol, ich prácu, ich život. Škriatkovia takisto nemali odrazu čo robiť a povedali si, že nájdu v Modre niekoho, kto im pomôže. Skúseného človeka, ktorý pozná naozajstnú hodnotu majoliky, nielen jej cenu na trhu. Museli to však urobiť tajne, nenápadne, lebo ľudia si o škriatkoch veľa rozprávali, no žiadneho ešte nikdy nevideli. Vtedy si spomenuli na veľké modré oči mladej ženy, ktorú raz zbadali spoza pece v dielni, a najmä na to, s akou iskrou v tých očiach obdivovala tvorbu keramikárov. Tušili, že ona môže byť tá pravá. Raz v noci vyhľadali Miriam a tíško jej do ucha pošepkali, čo všetko nedobré sa s majolikou deje.

Keď Miriam videla, akí sú Modrania smutní, rozhodla sa, že to tak nenechá. Bolo však príliš nebezpečné postaviť sa Zlatohlavovi len tak. Miriam dostala nápad a jej rodina ju veľmi podporila. O staručkú dielňu zatiaľ nejavil záujem žiaden z bohatých obchodníkov. Chátrala zvonku aj zvnútra. Miriam, ako vždy, keď potrebovala vyriešiť problém, začala tému študovať, poradila sa s ďalšími odborníkmi, ako skúsená manažérka spočítala, koľko peňazí bude treba na záchranu dielne a peniaze čím skôr zohnala.

Najskôr bolo treba v dielni opraviť elektrinu, natrieť steny, vymeniť okná, zničenú dlážku aj deravú strechu. Pokazenú pec nahradila nová. Medzi ľuďmi sa rozchýrilo, ako Miriam usilovne pracuje. Prišli noví majstri a dielňa začala ožívať. Už len škriatkovia v nej chýbali, aby tajne pomáhali tie najkrajšie farby miešať a kruhy v noci kontrolovať, či sa dobre točia. Miriam dúfala, že sa škriatkovia čoskoro vrátia, každú noc ich v uliciach mestečka vyzerala. Rozposlala pre nich dokonca správu po okolí, že oživenú Slovenskú ľudovú majoliku aj vo svete uznali za dôležité kultúrne dedičstvo a tak bude navždy chránená pred podobnými chamtivcami, ako je Zlatohlav.

Škriatkovia boli veľmi zvedaví, no stále sa trochu báli k vynovenej dielni priblížiť, aby ich Zlatohlav nepotrestal. Ten však o tom, že dielňu prerobili, nemal ani poňatia. Keramika ho nezaujímala a rátal len svoje peniaze. Navyše ho trápila záhadná choroba. Začal trpieť trýznivým smädom. Čím viac rátal, tým ukrutnejšie bol smädný. Všetko, čoho sa chcel napiť – voda, víno aj mlieko sa vždy premenili na vzduch. Ani tí najlepší lekári a mastičkári mu nevedeli pomôcť. Veštica Hrbajda mu poradila, aby počas splnu mesiaca zašiel k studni, ktorá je blízko múzea keramiky a tam prespal celú noc, že sa mu určite uľaví. Vyčerpaný, vyprahnutý Zlatohlav išiel teda raz večer k studni. Práve vtedy sa nanešťastie vybrali do dielne majoliky aj škriatkovia. Keď ich Zlatohlav stretol, veľmi sa zlostil, že od neho odišli a vyhrážal sa, že keď sa vylieči, tak sa s nimi aj s ľuďmi poráta, dielňu majoliky úplne zničí a všetkých na kamene premení. Vtom sa tam objavila Miriam.

Všimla si, že Zlatohlav má vážny problém, no ihneď vedela, čo mu pomôže. Odvážne sa postavila pred škriatkov a navrhla mu, nech skúsi vodu nabrať do modranského džbánka a napiť sa z neho. Zdráhal sa, neveril, že taký kus črepu by mohol urobiť zázrak a pomôcť mu. Miriam však trvala na svojom a hneď mu podala nový bielo-modrý majolikový džbán. Zlatohlav vodu načrel a nestačil sa diviť. Voda v ňom zostala a dúšok z toho krásneho džbánu bol ten najlahodnejší, aký kedy pil. Zlatohlav priznal, že sa mýlil. Pochopil, že modranská majolika je poklad, ktorý má síce istú cenu, no hodnotu nevyčísliteľnú. Sľúbil, že odteraz bude všetkým keramikárom v Modre pomáhať, dokiaľ bude živý, presne tak, ako to robí vytrvalá Miriam, ktorú odvtedy volajú princezná Majolika.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy