Eva Trizuljaková Dievča, ktoré žaslo nad darmi života a svoju rodinu viedlo k umeniu

Na hodinách dejepisu sa budete učiť o dvoch svetových vojnách, ktoré po sebe nechali zničené mestá po celej Európe a najmä milióny zmarených životov nevinných ľudí. Spýtajte sa na to vašich prastarých rodičov. Veľmi smutná história. Treba však o nej hovoriť, aby sa nič podobné nikdy nezopakovalo. No a predstavte si, že do tohto obdobia sa narodila hrdinka nášho príbehu, Eva. Už v mladom veku zažila situácie, ktoré si my dnes naozaj nevieme predstaviť. Napríklad skrývanie sa v pivniciach pred bombardovaním rodnej Bratislavy. 

V tejto dobe našťastie našla veľkú oporu a vzor vo svojej pani profesorke – Márii Pecíkovej. Vďaka nej sa prvý raz stretla s náboženstvom, aké dovtedy nepoznala – s jeho skutočnou hodnotou a hlbokým obsahom. Tak veľmi si ju vážila, že neskôr o nej napísala dve knihy. Eva pochádzala zo skromných pomerov, a tak si už počas štúdia privyrábala doučovaním. Za zarobené peniaze si potom mohla kupovať knižky, ktoré tak rada čítala.

Okrem literatúry mala rada divadlo, ale najmä maľovanie. Nie každý vie v mladom veku, čo chce a čo nie. Eva však už v pätnástich vedela, že chce mať veľkú rodinu. Tento plán sa jej začal plniť počas štúdia maľby na vysokej škole. Do jej života totiž vstúpil umelec s podobným cítením a vierou – spolužiak a sochár Alexander. 

Niektoré ženy čakajú so založením rodiny až do skončenia vysokej školy. To však nebol Evin prípad. Výšku skončila ako trojnásobná mama! Už tu možno vidieť, ako jej rodinný život ovplyvňoval umeleckú dráhu, no a tvorba zasa tvarovala jej život. Pre Evu bolo vždy dôležitejšie to, ako žije, a nie to, čo veľkolepé vytvorí.

Po narodení piateho dieťaťa Eva pomýšľala na to, že umenie zanechá, no našťastie jej manžel pomohol rýchlo zahnať tieto myšlienky. Všemožne ju podporoval, motivoval a umožnil jej skĺbiť život mamy a maliarky. Nakoniec sa manželom Trizuljakovcom narodilo osem detí – Božích darov. V nedeľné obedy ich potom za stolom sedávalo desať. Dnes čosi nevídané. 

Na hodinách dejepisu by ste sa mali učiť aj o období komunizmu, ktorý sa po vojne zmocnil Československa na dlhých štyridsať rokov. Spýtajte sa na to vašich starých rodičov. Ďalšia veľmi smutná história. Počas tohto politického režimu nebolo povolené kritizovať štátnu moc, povedať nahlas svoj názor, cestovať do zahraničia, ani chodiť do kostola. Eva a jej rodina boli počas komunizmu podrobení mnohým ťažkým skúškam. Napríklad jej manžel, ktorý sa vierou v Boha netajil, musel skončiť s učením. Evu to však nezlomilo a tentoraz ona podporila svojho manžela. Preukázala mu svoju lásku i odhodlanie. Naďalej zabezpečovala pohodu v domácnosti, vychovávala ich deti. A tvorila umenie. 

Manželská dvojica sa snažila svoju vieru a umenie prenášať do bežného rodinného života. Ich deti si dosýta užili spoločné hodiny kreslenia a modelovania, nácviky speváckeho zboru. Mamine krajčírske či pletené výtvory nosila celá rodina. K spoločným záľubám patrili pravidelné rybačky. Synovia sa venovali loveniu rýb a mama zatiaľ maľovala dunajskú krajinu. Počas hubárskej sezóny zasa vyrážali s košíkmi na Záhorie. Rituál sušenia a zavárania pestovala Eva až do svojej osemdesiatky.

Evino meno sa však spája aj s jednou výnimočnou technikou textilnej tvorby: artprotis, v ktorej bola priekopníčkou široko-ďaleko. Za dvadsať rokov ňou vytvorila viac ako tisíc diel. Keby ste ich poukladali vedľa seba, pokryli by skoro celý hokejový štadión. Veľké rozmery si pýtali veľké témy, a tak sa na podkladovej ploche, prešívanej farebnými kúskami vlny, zrodila séria, inšpirovaná veršami najväčšieho slovenského básnika P. O. Hviezdoslava. A neskôr pribudla ďalšia séria, prežiarená starodávnymi modlitbami, do ktorých Eva vložila všetky svoje bolesti a starosti matky. No nikdy sa nikomu nahlas nesťažovala a materstvo nepovažovala za príťaž. 

Na hodinách dejepisu sa budete učiť aj o páde komunizmu, keď Nežná revolúcia ukončila štyridsať rokov života v neslobode u oboch národov – českého a slovenského. Spýtajte sa na to vašich rodičov. Dôležitá (a konečne nie smutná) história našej krajiny. Práve v tomto období začala Eva písať do novín. Túžila sa konečne bez zábran vyjadriť k neprávostiam minulého režimu, chcela tiež poukázať na úlohu ženy v spoločnosti. Písanie tiež vyplnilo prázdne miesto po strate manžela, ktorý krátko po Nežnej revolúcii zomrel. Ak by sa Eva nestala výtvarníčkou, určite by bola spisovateľkou. Išlo jej to veľmi dobre.

Evine deti a ich deti sú živými príkladmi znásobenia rodinných umeleckých talentov. Väčšina z nich svoje povolania spojila s výtvarným umením, architektúrou, literatúrou, pričom za všetkými je cítiť umelecký i ľudský vklad dvojice sochár–maliarka. A vieru v Boha. Niet divu, veď Eva tvorivo žila a živo tvorila takmer až do svojej deväťdesiatky. V ateliéri trávila aj šesť hodín denne a výsledkom bola vždy nejaká koláž.

Z okna spálne sa pravidelne dívala na pamätník obetiam vojny, ktorú sama ako mladé dievča prežívala. Slávny Slavín sa pýšil sochou Víťazného vojaka, ktorú vytvoril jej manžel. Eva v ňom nachádzala osobitý symbol víťazstva a svedectva. Pri pohľade na dielo svojho muža rekapitulovala momenty z histórie, ktoré nedokáže obsiahnuť žiadna učebnica dejepisu. Pred očami mala ich život, prežitý tvorivo, a  tvorbu, prežiarenú darmi života. Jej osem detí, dvadsaťsedem vnúčat a tridsaťjeden pravnúčat je toho najlepším dôkazom.