Príbeh
37/57

Michaela Musilová Dievča, ktoré túžilo letieť do vesmíru

Príbeh o astrobiologičke Miške Musilovej, ktorá pre Slovensko vyšliapala cestu do vesmíru.

„Dobré ráno, zlatko, všetko najlepšie k narodeninám!“ 

Miška otvorila jedno oko. Pri posteli stáli jej rodičia a za chrbtom čosi schovávali. Hoci občas mala problém vstať do školy, tentoraz vyskočila ako rybička, taká bola zvedavá, čo dostane! 

V kuchyni sfúkla sedem sviečok na torte a nedočkavo si rozbalila darček. Bola to encyklopédia o prírode. „Ďakujem!“ pritisla si knihu k hrudi. Prírodu a všetko živé v nej milovala. Kým iné deti ležali pri televízii alebo behali po vonku, Miška si v nej stále listovala. 

„Mami, vedela si, že mravce sú najsilnejšie tvory na svete? Zdvihnú až päťdesiat, či stonásobok svojej váhy!“ Vždy, keď objavila nejakú zaujímavosť, utekala s ňou za rodičmi. „A vedela si, že mravce sa nerodia s tým, že už vedia, čo majú robiť automaticky, ako iné zvieratá, ale staršie učia mladších. A sú to jediné tvory v celej prírode, ktoré majú záhradky, a tiež si chovajú zvieratá? Sú to vlastne poľnohospodári, okrem ľudí jediné tvory na svete! A dokonca vedú aj vojny a majú otrokov!“

Rodičia, ktorí sa venovali histórii, kultúre a umeniu a obdivovali skôr neživé veci, napríklad krásne obrazy, či mramorové sochy, sa niekedy nad jej vášňou pre prírodu pousmiali. Podporovali ju však vo všetkom. 

Jedného dňa, keď sa Miška vracala s rodičmi z prechádzky po lese, natrafili na veľké mravenisko. Chvíľu pred ním postáli. Miška s úžasom pozorovala, ako dokonale ten organizmus funguje. 

„Je to taký malý svet v našom veľkom svete,” povedala. 

„Poď, Miška, už sa stmieva.“ 

„Oci, mami, myslíte, že mravce o nás vedia? Tušia, že ich svet obklopuje iný, oveľa väčší svet?“ 

Ocko ani mama jej na to nevedeli odpovedať. Ako vyšli z lesa, tma zmizla a nebo nad ich hlavami sa ligotalo tisíckami hviezd. Miška fascinovane vyvrátila hlavu k oblohe. Cítila sa taká maličká ako ten mravček. Hviezdy akoby na ňu blikali. 

„Myslíte, že tam niekde hore je niekto, kto sa pozerá dolu na nás, rovnako ako my na mravcov, a my o tom ani len netušíme?“ napadlo jej vtedy. „Je tam hore tiež množstvo iných svetov?” 

„Nuž, je to dosť možné,“ prikývol ocko. „My sme len taká maličká bodka vo vesmíre. Vidíš?“ ukázal na nebo. „Naša planéta patrí do slnečnej sústavy a tá je súčasťou galaxie Mliečnej dráhy, ale okrem našej sú vo vesmíre miliardy ďalších galaxií.“ 

„A existuje aj veľa vesmírov?“ 

Ocko so smiechom potriasol hlavou. 

„Tak čo je potom na konci vesmíru?“ 

„Vesmír je nekonečný,“ povedala mama. 

Miška premýšľala nad tým slovom. 

„Všetko má predsa koniec!“ 

Mama jej postrapatila vlasy. 

„Nuž, v tom prípade aj náš výlet. Poďte, už som poriadne vyhladla.“ 

Miška na nich pozrela s vážnou tvárou. 

„Jedného dňa poletím do vesmíru a objavím iné svety. S inými životmi.“ 

Obaja rodičia prikývli. Nepovedali svojej dcérke, že do vesmíru ženy lietajú iba výnimočne, a z malého Slovenska zatiaľ letel iba jeden človek. Verili, že je dôležité mať sny a ísť za nimi a svoje deti vo všetkom podporovali.

Hneď na druhý deň išla Miška do knižnice a požičala si knihu o vesmíre. Hltala stránku za stránkou a predstavovala si tie iné, pre pozemšťanov zatiaľ neznáme životy, ktoré určite niekde v tmavých zákutiach vesmíru, a možno aj bližšie, napríklad na Mesiaci či Marse existujú. 

Na ďalšie narodeniny dostala od rodičov asi najkrajší darček. Jej otec, ktorý pracoval ako diplomat, zorganizoval v Amerike v NASA centre stretnutie Ivana Bellu, prvého slovenského kozmonauta a Američana Eugena Cernana so slovenskými koreňmi, ktorý stál ako zatiaľ posledný človek na Mesiaci, a ona mohla byť pri tom. Odfotili ju aj v skafandri a tá fotka dodnes visí na chladničke jej rodičov. 

Ako čas ubiehal, Miška zo všetkých strán počúvala, že nie je možné, aby letela do vesmíru. Niektorí ju dokonca aj vysmiali. Nakoniec si ten sen schovala vo svojom vnútri. Začala spoznávať iné svety aj tu, na Zemi, ako umenie a kultúra, ku ktorým ju s láskou viedli rodičia a myslela si, že pôjde študovať históriu a umenie. Svoju skrytú vášeň pre vesmír pretavovala aspoň do písania sci-fi poviedok. 

Raz však, už ako pätnásťročná, videla dokumentárny film Mimozemšťania z hlbín, a jej potlačený detský sen sa znovu silne rozhorel. Pôjde za ním, a just! Rodičia ju vždy učili, že pre povolanie sa človek rozhoduje na celý život, a preto nemá hľadieť na peniaze, ale na to, aby ho napĺňalo a aby ho robil s vášňou. A tak šla do toho. Stretávalo ju obrovské množstvo prekážok. Niekedy mala aj tri práce, aby si mohla dovoliť drahé štúdium v zahraničí. A dokonca bola aj bezdomovkyňou, prespávala v bytoch neznámych ľudí na gauči s celým svojím majetkom pod hlavou.

A viete, čo? Miške sa podarilo to, čo žiadnemu inému človeku na svete v jej veku! Viac ako desaťkrát bola členkou misií, ba im aj šéfovala, ktoré simulovali podmienky na Mesiaci aj Marse. Viete, čo to znamená? Že astronauti, ktorým sa hovorí marsonauti, žijú v úplne malom priestore, ktoré je zariadené ako naozajstná vesmírna stanica. Čo okrem iného napríklad znamená, že za týždeň máte iba osem minút sprchy, alebo jete naozajstnú práškovú kozmickú stravu (mimochodom, vraj chutí tak hnusne, ako vyzerá). Von môžete ísť iba v skutočnom skafandri. Robíte veľmi veľa výskumov. Spíte denne iba štyri hodiny. A keď si začnete liezť na nervy, čo pri siedmich ľuďoch v budove s priemerom osem metrov vôbec nie je ťažké, nemáte kam odísť.

Miška však toto všetko ako šéfka zvládla úplne perfektne. A viete prečo? Lebo všetky ťažkosti prekonávala s nadšením, keďže si plní svoj sen. Prečo plní? Lebo i keď stojí spolu s tímom za vypustením prvej slovenskej družice na obežnú dráhu a na Mars už letel na robotickom vozidle aspoň jej podpis, do vesmíru zatiaľ neletela. Jedného dňa to však ešte môže vyjsť. A keby aj nie, možno vďaka Miške, ktorá pre Slovensko vyšliapala cestu do vesmíru, poletí do kozmu niekto z vás, milé deti. 

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy