Príbeh
41/57

Roman Kováč Chlapec, ktorý varil s hviezdami

Príbeh chlapca, ktorý chcel variť zdravo, jednoducho a poctivo. A cez jedlo robiť ľuďom radosť.

Pre Romana je všetko, čo k vareniu patrí, radosťou. Rád plánuje a predstavuje si hotové jedlo. Rád nakupuje čerstvé, lokálne a kvalitné suroviny. Rád ich umýva, čistí, krája a mieša. S láskou jedlo servíruje a predstavuje si, komu ním urobí radosť a ako mu bude chutiť. Veľmi rád si potom aj poumýva riady, všetko poukladá, vyčistí kuchyňu. 

Cesta k tomuto zisteniu nebola priama. Začala sa v Bešeňovej, kde sa Roman narodil. Je to dedina na Liptove, ktorá má termálne pramene a kde kvôli nim chodí veľa turistov. Keď bol Roman dieťaťom, za vstup ste ani nemuseli platiť. Stačilo, keď ste zobrali uterák a skočili do jamy s vodou. Hlavne v zime to bola naozaj skúška odvahy!

Ako malý Roman s bratom a dvomi sestrami behal po poliach, lesoch, k Liptovskej Mare, aj po celej dedine: z jedného konca, kde bývala babka, na druhý, kde mal starkú. Jedna narobila vynikajúce poctivé rezne s domácimi zemiakmi, druhá napiekla buchty či pirohy s lekvárom. U nich doma sa hýbali radi: v lete plávali, chodili po horách a na guláš partie, v zime bežkovali, lyžovali, korčuľovali a zabíjačkovali. Detstvo bolo plné čerstvého vzduchu a všakovakých vôní. 

Z Romana rástol sľubný športový talent. Už na základnej škole začal hrať futbal za Ružomberok. Keby nebol futbalistom, možno by sa nestal kuchárom. Školu s odborom kuchár – čašník si vybral preto, lebo bola blízko futbalového ihriska.

Všetko sa napokon vyvinulo inak. Futbal ho na strednej škole prestal baviť a s kamarátom začali s kulturistikou. Aby mali na výbavu posilňovne, organizovali tanečné zábavy. Práve na jednej z nich stretol Roman Katku… Teraz už môže povedať, že z mladíckej nerozvážnosti ju vtedy opustil, ale keď sa o šesť rokov stretli znovu, nezaváhal. Vedel, že je láskou jeho života a len s ňou ho chce prežiť.

Po roku vojenčiny vo vojenskej kuchyni v Košiciach sa vrátil do Bešeňovej. Keďže si prácou v penzióne s Katkou nevedeli našetriť, vydali sa do sveta. Dohodli sa, že keď zarobia dostatok peňazí, vrátia sa domov. Chvíľu pracovali na lodi, potom odišli do Anglicka. Katka pracovala ako servírka, Roman v kuchyni.

Začiatky boli ťažké. Ale nevzdal sa. Postupne vstrebal nielen jazyk, ale hlavne sa naučil na jedlo a jeho prípravu dívať novými očami. Zistil, aká dôležitá je kvalita vybraných surovín, nástrojov, ktorými sa pripravujú, ale aj sila predstavivosti a myslenia. Všetko toto neskôr zúročil.

V Anglicku pracoval pod vedením dvoch vynikajúcich kuchárov. Jeden z nich dokonca vlastní reštauráciu, ktorá je ovenčená michelinskou hviezdičkou. Znamená to, že je jednou z najlepších na svete, ponúka jedinečný zážitok chuti a špičkovú úroveň varenia. Roman sa tu stal dokonca zástupcom šéfkuchára! Je to naozaj veľká pocta. Avšak, treba za to platiť pomerne vysokú cenu: pracuje sa pod veľkým stresom, tlakom na vynikajúce výkony, chyby sa neodpúšťajú. Navyše, treba robiť veľa hodín, cez víkendy, sviatky. Je to krásne, ale vysiľujúce zamestnanie. 

Keď sa mladému páru v cudzine narodila dcérka Adelka, rozhodli sa, že je čas ísť domov. Za ušetrené peniaze kúpili na Liptove dom a prestavali ho podľa svojich predstáv: na prírodno, v súlade s okolím. Postupne do gazdovstva a ovocného sadu pribudli mačky, pes, sliepky, ovce, zajace, či zeleninová záhrada. 

Pri práci šéfkuchára vo veľkom tatranskom hoteli chcel Roman uplatniť tvrdo nadobudnuté skúsenosti. Bola to fuška, náročná na kondíciu aj vnútornú odolnosť. Navyše, rodina sa rozrástla. K dcérke postupne pribudli štyria súrodenci: Vilko, Terka, Žofka a Števko. Roman bol dvakrát na otcovskej dovolenke. Po narodení najmladšieho syna sa už do hotela nevrátil. Využil ponuku ísť pracovať ako kuchár do novej súkromnej materskej školy.

Prekvapivý krok, však? Roman je však veľmi spokojný. Práca v škôlke ho napĺňa. Malí stravníci sú tí najúprimnejší na svete a najmä, môže sa s nimi deliť o svoj názor na jedlo: variť treba zdravo, jednoducho a poctivo. Na kvalite, lokálnych a čerstvých bio potravinách netreba šetriť. Jedlo na tanieri musíme esteticky upraviť a takto podporiť záujem o krásu. 

Keď detí v škôlke časom pribudlo, pribral Roman k sebe učňov a učnice, ktorých učí variť. Chce totiž konať dobro nielen sebe, ale aj pre druhých. Odovzdávať zo seba to najlepšie, vrátiť spoločnosti, čo do nás vložila. V kuchyni sa uňho striedajú aj samotní škôlkari. Majú šancu vidieť, ako sa ich obedy pripravujú. Prácou v škôlkarskej kuchyni našiel Roman svoj pokoj a poslanie. Popri nej má možnosť byť veľa aj so svojimi deťmi: už popoludní má na ne čas a víkendy sú voľné. 

Roman chce v škôlke ostať čo najdlhšie. A keď bude čas na zmenu? Ktovie. Možno si na Liptove otvorí vlastnú malú reštauráciu, kde bude svojim hosťom robiť radosť vynikajúcim jedlom.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy