Martin Lipták Chlapec, ktorý sa vyžíva v zakliatych budovách

“Kde je Martin?!”

Ak sa dačo spýta prezident, všetci sú hneď v pozore, aby mu odpovedali. Onoho dňa však v slávnostnej sále paláca zavládlo ticho. Všetci prezidentovi pomocníci, teda prvý radca, kancelár a riaditeľ protokolu, iba zízali do zeme. Prezident chcel odovzdať ďakovnú medailu za prínos pre krajinu. Nikde však nebolo nikoho, komu by medailu pripol. A ani prezidentovho pomocníka Martina, ktorý by mu poradil, komu ju má pripnúť.

“Určite sa zase plazí po dajakej zatopenej bani,” opáčil prvý radca: “Každý vie, že Martin je samá špina a temnota.” Prezident zvedavo dvihol obočie a podvedome si letmo obzrel svoje naleštené topánky: “Špina a temnota?”

“Áno, pán prezident,” dychtivo pritakal prvý radca. „Vraj po nociach, keď všetci slušní ľudia sedia doma pri televízore, Martin sa vyberie so svojimi kamarátmi na zakliate miesta a tam robia ktoviečo.”

“Kto vie, čo,” zopakoval prezident a pozrel sa na svojho kancelára.

“Ja viem,” vyhŕkol kancelár. “Metalistické veci.” Trochu sa zahanbil, lebo úplne nevedel, čo sú to metalistické veci, ani ako sa robia. Iba raz vletel Martinovi do kancelárie, keď mal Martin pustený album skupiny Temný Pohreb, čo znelo dostatočne znepokojujúco.

“Čo má Martin s metalistickými vecami? A čo to vlastne je?” Po otázke prezidenta neradno vajatať, takže kancelár skrátka začal rozprávať, čo mu napadlo: “Vraj organizuje koncerty dlhovlasým muzikantom, ktorí miesto hrania harmónií a melódií robia hučanie a bzučanie a miesto spievania dôstojným a správnym hlasom chrchlú a škriekajú. A spievajú o tme, čiernote, smrti, korózii, rozpade a zániku.”

“Spievajú?” Otázky prezidenta nekončili, pokračovať bolo treba aj s odpoveďami. “Chrchlú a škriekajú,” opravil sa kancelár. “Naposledy meškal do práce, pretože sa po koncerte v zakliatom dome zasekol v starom výťahu s kapelou Kanibalská Mŕtvola.” Znelo to tak, že historky o Martinovi sú bláznivé výmysly, no na obranu prezidentových pomocníkov treba uznať, že všetko doteraz vyslovené bola pravda. 

“Kanibalská mŕtvola.” Prezident cítil, že za svoje povzdychy nemá dávať otáznik, aby sa nedozvedel viac. No riaditeľ protokolu to necítil. Miesto toho cítil, že teraz je rad na ňom.

“Martin sa vyžíva v zakliatych budovách,“ spustil. „Chátrajúcich kaštieľoch, spráchnivených sídlach, opustených fabrikách,” znel úvod jeho príspevku do debaty o temnom metalistovi Martinovi. “Potom sa s kamarátmi túla po zaprášených schodiskách, drobiacich sa sutinách a zhrdzavených výrobných halách. A robia si z toho fotky, poznámky a nákresy. Tie potom potajomky vytlačia a predávajú. Ďalším čudákom, ktorí sa tiež vyžívajú v zakliatych miestach.”

Tresk!

Prezident a pomocníci nadskočili a zvrieskli od hrôzy. Všetci oči sa upreli ku dverám slávnostnej sály, pri ktorých stál Martin. Díval sa na nich mierne podliatymi očami, ktoré zospodu dokresľovali unavené kruhy. Pokožku mal bledú, tváril sa nezúčastnene, no v očiach mal zvláštnu iskru. Ošúchané úradné sako mal trochu pokrčené a strapaté vlasy mu ešte stále dosadali naspäť na hlavu potom, čo prievan zabuchol masívne dubové dvere.

„Prepáčte.“

Nebolo jasné, či sa Martin ospravedlňuje sa tresknutie, alebo za to, že mešká.

„Prepáčte, že meškám,“ upresnil Martin: „Zdržali sme sa s Mirom, Andrejom a Mišom v saune.“

Sauna bola asi to posledné miesto, na ktorom by pán prezident a jeho pomocníci hádali, že sa Martin s kamarátmi môže zdržať. Začali si to predstavovať.

„Stavili sme sa pozrieť v Spiškom Hrhove na saunu, ktorú sme postavili. Predtým sme v Jelšave ešte trochu upratali v ruine starého kaštieľa, aby v ňom mohli prespávať ľudia.“

„No prosím,“ povedali jednohlasne radca, kancelár, aj riaditeľ protokolu a zalomili rukami smerom k prezidentovi.

„Metalistické veci,“ zahundral si popod fúzy prezident. Takto tvárou v tvár Martinovi aj zabudol, že sa naňho trochu hnevá, pretože v skutočnosti mal prezident dobré srdce a Martina mal rád. A sám vlastne trochu hrával na gitaru, aj keď len akustickú.

„V poriadku, Martin. Iba sa snažíme zistiť, za čo dnes odovzdávam slávnostnú medailu,“ povedal nahlas prezident a snažil sa tváriť prísne.

„Za záchranu opustených priemyselných pamiatok. Aby nechátrali a nebolo ich treba hneď búrať,“ odpovedal Martin.

„To je vlastne celkom záslužná činnosť,“ zamyslel sa prezident. „Nakoniec, aj tento palác je vlastne krásna stavba a pamiatka na kopec vecí, ktoré sa v ňom udiali a  ľudí, ktorí v ňom pracovali. Nikto by nechcel, aby ho len tak zbúrali. A našťastie sa o to nikto ani nesnaží. Veď v ňom pracuje prezident! Ale čo ak je na Slovensku veľa takýchto budov a nie v každej pracuje prezident?“

Všetci boli zamyslení a nik nevedel, čo povedať. Slovo si zobral opäť prezident: „Je tu ale háčik. Komu tú ďakovnú medailu vlastne odovzdávam?“

Martinovu tváre prvýkrát naplnila farba, konkrétne červená: „Mne.“

„Teda nám,“ Martin pootvoril masívne dubové dvere, ktoré mu zabuchol prievan, a spoza nich vykukli ďalšie tri strapaté hlavy. „Toto je Miro, Andrej a Mišo. My sme Čierne diery. Vyhľadávame zakliate pamiatky a potom ich odklíname tým, že o nich rozprávame ľuďom.“

Radcovi sa podlomili kolená, kancelár sa ho pokúsil zachytiť a obaja pritom šťuchli do riaditeľa protokolu, ktorý taktiež vyvaľoval oči.

Iba prezident mal od prekvapenia úsmev od ucha k uchu. Pripol chlapcom ďakovné medaily a sľúbil, že odteraz bude na internete sledovať každú ich dobrodružnú výpravu za zakliatymi pamiatkami, rozpadávajúcimi sa fabrikami a temnými banskými štôlňami. Pretože ako zistil, veci nemusia byť čisté, nové a vyčačkané, aby boli zaujímavé a pekné.