Príbeh
30/57

Lucia Šicková Dievča, ktoré chcelo, aby učenie bolo hrou

Príbeh o Lucii, ktorá sa ako malá rada hrala a keď vyrástla, robí všetko pre to, aby aj v dnešných deťoch pri učení prebudila zvedavosť.

Keď bola Lucia malá, veľmi rada sa učila. Bola také „divné“ decko, ktoré sa v lete vŕtalo v knihách a tešilo sa, kedy sa už začne škola. Učenie pre ňu bolo hrou. Bavilo ju dozvedať sa nové veci a vždy mala milión otázok.

Raz sa na hodine dejepisu opýtala učiteľky: „Prečo sa v letopočte počítajú roky až od narodenia Krista?“ Namiesto odpovede jej však učiteľka prísne odsekla, aby nekládla sprosté otázky.

Malá Lucia si veľmi rada kreslila. Raz keď na výtvarnej výchove nakreslila podľa nej dokonalé žlté jablko, dostala zaň dvojku. Učiteľka totiž tvrdila, že jablká sú predsa iba červené. Vtedy jej začala byť škola akási podozrivá.

„Prečo odo mňa chcú, aby som sa furt len naspamäť učila, keď ja chcem rozmýšľať a mám aj otázky?“ čudovala sa. Samozrejme, medzi učiteľmi existovali aj výnimky, ale Lucia nanešťastie chodila do školy v dobe, ktorá príliš nepriala zvedavým deťom.

A tak „preplávala“ základnou školou bez toho, aby zistila, čo chce v živote robiť. Chvíľu sa jej zdalo, že by mohla byť zdravotnou sestrou ako jej mama. Lenže mama potom zmenila kariéru a zrazu jej to už neprišlo ako dobrý nápad. Rozmýšľala aj nad tým, že by sa venovala kresleniu, ktoré veľmi milovala. Ale keď vám niekto povie, že neviete nakresliť ani jablko, na sebavedomí vám to nepridá.

Hľadanie pokračovalo na gymnáziu a menší zlom prišiel v poslednom ročníku, ktorý absolvovala na jazykovom gymnáziu v Banskej Štiavnici. Sem išla na základe dobre mienenej rady, aby skúsila študovať ekonomický smer. Ekonómia je taká pragmatická veda najmä o číslach. A hoci čísla neboli Luciinou láskou, našla si k nim cestu a nakoniec sa rozhodla pokračovať tou zdanlivo zrozumiteľnou cestou na vysokú školu ekonomickú.

Lucia vyrástla, stala sa dospelou a ako väčšina dospelých začala chodiť každé ráno do práce. Počítala čísla, riadila ľudí, chodila na porady, vybavovala telefonáty a robila všetky tie dôležité veci, na ktoré potrebujete počítač. No nemohla celkom zabudnúť na to hravé dieťa v sebe, ktoré milovalo kreslenie. Preto sa vo voľnom čase stretávala s umelcami, pomáhala na filmových festivaloch a robila veci, ktoré sa medzi dospelými až tak nenosia. Pretože dospelí už na hranie predsa nemajú čas. Musia chodiť do práce.

Všetko do seba zapadlo, keď stretla Šimona. Chlapca, ktorý sa stále hral, hoci už bol dospelý. Tvoril počítačové hry. To bola jeho práca.

Šimon otvoril Lucii svet počítačových hier a ona sa do neho okamžite zaľúbila. Aj do sveta hier, aj do Šimona. Vo svete hier sa všetko krásne spájalo – čísla, ľudia, učenie sa aj kreativita. Lucia hneď vedela, že do tohto sveta chce patriť aj ona. A tak sa so Šimonom a ich dvomi kamarátmi rozhodli, že si založia vlastné herné štúdio a budú vyrábať počítačové hry. Pre ľudí, ktorí majú niekde hlboko v sebe stále to malé dieťa a ani v dospelosti sa nezabudli hrať.

Spočiatku nešlo všetko tak hladko ako v rozprávke, ale nevzdávali sa, tvrdo pracovali a po čase prišiel úspech. Ich hra Železničná stanica (Train station) sa stala hitom a po celom svete ju hrali milióny nadšených fanúšikov. 

Lucia však musela na chvíľu odsunúť plány aj firmu na vedľajšiu koľaj. Stala sa totiž mamou a postupne sa jej narodili tri deti – dvaja chlapci a dievčatko. No bolo to to najlepšie, čo sa jej mohlo stať, pretože čas strávený s deťmi ju tak trochu vrátil do detstva. Spomenula si, aká bola zvedavá, mala hlavu plnú otázok a rada sa učila. „Deti sa neboja pozerať a pýtať sa otázky, ktoré by sa už dospelý bál položiť, pretože by sa hanbil,“ pomyslela si Lucia. Pritom práve na takéto otázky môžu prísť najlepšie odpovede a najviac sa z nich naučíme.

Firma rýchlo rástla, ľudí v nej pribúdalo, a keďže vo svete počítačov a technológií sa všetko veľmi rýchlo mení a stále sa treba niečo nové učiť, Lucia pomohla vo firme vybudovať internú školu. Inú, ako si pamätala z detstva. Školu, kde sa každý mohol pýtať toľko otázok, koľko by chcel. Kde sa mohol zlepšovať v tom, čo ho baví a kde starší odovzdávajú svoje skúsenosti mladším bez toho, aby ich poučovali a vodili za ručičku. Kde je jednoducho učenie hrou a zároveň sa učí z hier.

Lucia by si želala, aby to takto bolo aj na iných školách a preto sa rozhodla, že sa bude snažiť odovzdávať skúsenosti a zlepšovať vzdelávanie nielen vo svojej firme, ale aj mimo nej. Aby sa čo najviac detí i dospelých mohlo učiť tak, aby porozumeli svojmu talentu, našli v sebe odvahu a vo svojom okolí podporu, aby mohli svoje sny uskutočniť. Aby dokázali zistiť, čo chcú v živote naozaj robiť. Aj keby sa mali práve celý život hrať.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy