Viliam Dobiáš Chlapec so srdcom, ktorého svetlo dokáže zapáliť aj srdcia ostatných. 

Kde bolo, tam bolo, 14. februára v roku 1950 sa odohralo niečo významné. Narodil sa Vilko. Vtedy ešte nikto netušil, že sa raz stane významnou osobnosťou slovenskej medicíny a jeho prítomnosť na tomto svete bude znamenať život aj pre druhých. Dokonca ani on sám, malý, zvedavý, veselý chlapček s veľkým srdcom a zmyslom pre humor, nikdy nesníval o tom, že by raz mohol byť lekárom. Túžil sa stať pilotom alebo novinárom. V škole Vilko zďaleka nebol jednotkár, ale keby sa dalo nazrieť do minulosti, v jeho izbe by sedel chlapec s knižkou v rukách. Chodieval často do knižnice, v ktorej hľadal odpovede na svoje otázky. Čítal knihy, ktoré miloval. A bolo ich naozaj veľmi veľa. K obľúbeným rozhodne patril Winnetou od Karla Maya, Tulák po hviezdach alebo Biely tesák od Jacka Londona. 

Náš príbeh pokračuje ďalej, keď už veľký Vilko, po skončení strednej školy v Košiciach, nastúpil na vysokoškolské štúdium medicíny. Aj keď lekárstvo nebol jeho sen, pokorne, s veľkým záujmom spoznával to, čo mu život ponúkal. Pokora nám často dáva možnosť nového poznania. Na tomto štúdiu miloval to, že sa mohol stále učiť nové veci. „Bolo to krásne, keď som sa mohol učiť,“ spomína si. 

Počas štúdia absolvoval prax, vďaka ktorej mal možnosť vidieť prácu lekárov na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení, ktorému sa hovorí v skratke ARO. V ten deň si Vilko povedal: „Aj ja budem anestéziológom!“ Tak sa rozhodol, lebo práca na ARO oddelení sa tomuto odvážnemu chlapcovi zdala byť rozmanitá a akčná. Bola pre neho výzvou. Bol to chlapec, ktorý objavil svoj talent a zamiloval sa do profesie, až keď ju skutočne spoznal. Keď vyskúšal, čo to znamená byť lekárom. Stal sa tak jasným príkladom toho, že nadanie na čokoľvek môže v sebe človek objavovať stále. 

Viliam si svoju túžbu nakoniec splnil a stal sa anestéziológom v nemocnici v mestečku Skalica. Na ARO oddelení pracujú lekári, ktorí pomáhajú ťažko chorým alebo zraneným pacientom, ktorých privezie do nemocnice sanitka a často im visí život na vlásku. Doktori na ARO si musia poradiť s každým vážnym zranením, musia byť rýchli v rozpoznaní stavu pacienta, presní v určovaní jeho liečby a starať sa oňho spolu so zdravotnými sestrami vo dne v noci.  

Touto prácou sa jeho cesta len začala. Onedlho sa tento mladý, stále zvedavý a usilovný muž stal primárom anestéziologicko-resuscitačného oddelenia v Bratislave. Vieš, kto je to primár? To je hlavný lekár celého veľkého oddelenia v nemocnici. Neskôr našiel Viliam samého seba aj v práci pre záchrannú službu. V tejto oblasti ako odborný zástupca pracuje doteraz. Záchranári jazdia sanitkou, v ktorej aj s ostatnými zdravotníkmi podávajú prvú pomoc a zachraňujú životy ľuďom ešte predtým, ako ich odvezú do nemocnice.   

Keby bol Vilko zviera, bol by určite vlkom. A vieš prečo? Pretože keď sú vlci na cestách, vodca ide vždy ako posledný, aby mal celú svoju svorku pod kontrolou a zároveň mohol pomôcť starým, zraneným alebo mladým vlkom. A ešte aj preto, že vlk je divoké a slobodné zviera.

Vilo v živote zažil veľa krásnych momentov, ale takisto aj nemálo menej príjemných situácií, ktoré ho na jeho životnej ceste trochu oslabili. Ale iba na chvíľočku. Pretože on je veľmi pozitívny človek a vo všetkom vidí svetlo. Nesťažuje sa. Každý svoj neúspech vždy zobral ako výzvu naučiť sa niečo nové a ešte viac rásť. Vždy si veril a verí si aj naďalej. A vieš, prečo si verí? Pretože každý jeden deň sa snaží robiť svoju prácu poctivo. Neustále sa vzdeláva a ku každému svojmu pacientovi pristupuje individuálne.  

Viliam Dobiáš okrem toho, že je skvelý lekár, je aj dobrý človek, manžel, otec, dedko. Je šťastný, keď môže ľuďom pomôcť. A je veľmi rád, keď môže svoje znalosti zdieľať s ostatnými. Je to človek s veľkým srdcom, ktorého svetlo dokáže zapáliť aj srdcia ostatných. Čo mu pomohlo stať sa človekom, akým je dnes? Bolo to nadšenie, zvedavosť, odvaha a viera v život. Viliam netúži po úspechu. Je to človek, ktorý hovorí životu ÁNO a svoju prácu robí najlepšie, ako vie. 

Okrem toho, že zachraňuje ľudské životy, píše knihy, učí medikov, lekárov a záchranárov to, čo sa naučil sám. Viliam Dobiáš študoval a začínal pracovať ešte v dobe, v ktorej sa vyšetrovalo len ušami, očami a rukami, čiže vtedy nebolo toľko nápomocných prístrojov, ako je to teraz. Tieto vzácne znalosti teraz zdieľa s novou generáciou záchranárov, ktorá síce má k dispozícii mnoho technológií, avšak stále potrebuje vedieť stanoviť diagnózu aj bez nich. Záchranár často nemá veľa času na záchranu života a má málo informácií o stave pacienta. Napríklad keď sanitka príde na miesto autonehody, ľudia, ktorých je potrebné zachrániť, môžu byť v bezvedomí, záchranári nevedia presne, čo pacientov bolí, čo majú poškodené a musia im podať prvú pomoc, aby im zachránili život. Vtedy sú im nápomocné ich cenné vedomosti, šikovnosť, odvaha, zodpovednosť a láska ku práci, ktorú vykonávajú. 

A ešte niečo na koniec. Počul/počula si už niekedy o Červenom kríži? Je to medzinárodné humanitárne hnutie s približne 97 miliónmi dobrovoľníkov, členov a personálu po celom svete, ktoré bolo založené za účelom ochrany ľudského života a zdravia. Na svete je 192 prezidentov Červeného kríža a Viliam Dobiáš je jedným z nich. Je to legenda a Slovensko môže byť na neho hrdé.