Príbeh
51/57

Dušan Jurkovič Chlapec, ktorý si postavil dom ako perníková chalúpka

Príbeh architekta Dušana Jurkoviča, ktorého výnimočné stavby nájdeme takmer v každom kúte našej krajiny, aj vysoko v horách.

Rozprávku O perníkovej chalúpke pozná každé dieťa. Teraz sa však niečo dozviete o chlapcovi Dušanovi, ktorý si, keď bol už veľký, dal postaviť dom podľa vlastného návrhu. Stojí v moravskom meste Brno a dodnes sa o ňom hovorí, že vyzerá ako perníková chalúpka. 

Dušan mal druhé meno Samo, ale v rodine nebol sám, mal ďalších piatich súrodencov. Narodil sa v Turej Lúke, v krásnom myjavskom regióne, ktorému sa tiež hovorí Kopanice. Jeho otec Juraj bol notárom. V čase, v ktorom sa Dušanko narodil, bola na Slovensku silná maďarizácia, čo znamenalo, že sa, napríklad, v školách museli deti učiť po maďarsky.

So školami to Dušan nemal jednoduché. Najprv chodil do evanjelickej cirkevnej školy v Brezovej pod Bradlom, potom do meštianskej školy v Šamoríne a odtiaľ pokračoval na gymnáziu v Šoproni. A keďže bol usilovným študentom, prihlásil sa na štúdium aj do hlavného mesta vtedajšieho Rakúsko-Uhorska, do Viedne. Štátna priemyselná škola, odbor staviteľstvo ho potom nasmerovala k tomu, čomu sa venoval po celý život. Bola to architektúra.

Dnes si len ťažko vieme predstaviť, že by sme odišli ďaleko od rodiny a študovali na škole v jazyku, ktorému by sme najprv vôbec nerozumeli. Tým jazykom bola pre Dušana nemčina. No život vo Viedni nebol pre mladého Slováka ťažkým iba pre to. Kvôli nedostatku peňazí musel bývať v biednom podnájme, kde po nociach kreslil svoje návrhy pri blikajúcom svetielku petrolejovej lampy. Aby si mohol dovoliť aspoň aké-také jedlo v ľudovej jedálni, musel si privyrábať rôznymi pomocnými prácami. Dali by ste si na obed konské mäso s prívarkom na plechovom tanieriku? Asi ťažko…

Dušan to však všetko prekonal, pretože krásna Viedeň bola plná hodnotných historických stavieb a priťahovala k sebe významných architektov z celej Európy, ktorí sa snažili stavať budovy nielen v tradičnom štýle, ale po novom. Mal sa teda od koho učiť. Aj keď študoval v cudzine, na srdci mu ležalo jeho rodné Slovensko. Rovnako ako jeho otec Juraj v Matici slovenskej, aj on sa zapájal do činnosti rôznych spolkov. 

Nebola to iba architektúra, ktorá mladého Dušana očarovala. Boli to aj slovenské ľudové výšivky a remeslá. Najmä tie, ktoré pracovali s drevom. Drevené zrubové stavby ho ovplyvnili tak, že drevo sa stalo súčasťou jeho ďalších architektonických prác. Či už to boli domy na bývanie alebo mosty, rekreačné chaty a kúpeľné stavby.

Po návrate domov sa Dušan nevenoval iba štúdiu slovenskej ľudovej architektúry, akú nájdeme napríklad v čarovnej dedinke Čičmany, ale aj ľudovým valašským domom na Morave. Preto v jeho stavbách, ktoré navrhoval, môžeme vidieť mnohé prvky, či ozdoby, ktoré krášlili ľudové drevené domy na Morave a Slovensku. Práve vďaka návrhom týchto stavieb sa stal známym a dostával stále viac a viac ponúk na nové práce: Poustevny na Radhošti, kúpele Luhačovice, či rôzne iné objekty v Brne.

Z Dušana vyrástol úspešný mladý muž, ktorý sa nevenoval iba práci, ale aj rodine. S manželkou Boženou mal troch synov. Práve pre nich navrhol ten rozprávkový domček v Brne-Žabovřeskách. Aby bol krásny nielen zvonku, ale aj zvnútra, navrhol doň aj výnimočný zdobený nábytok. 

Neboli to však iba rodinné domy, ktoré známy pán architekt projektoval. Prácu na Spolkovom dome v Skalici, blízko pri moravskej hranici, vzal určite veľmi rád, lebo práve do Skalice sa presťahovali jeho rodičia. Tým, že sa Dušan nevenoval iba navrhovaniu stavieb, ale aj štúdiu histórie, národopisu či etnografie, dostával ponuky aj na rekonštrukciu významných pamiatok, hradov a zámok. Určite poznáte napríklad Zvolenský zámok alebo Bratislavský hrad.

Po vzniku prvej Československej republiky sa Dušan s rodinou vrátil z Moravy na Slovensko a v Bratislave sa podieľal na architektonických návrhoch mnohých budov, ktoré už majú podobu novej doby.

Hovorí sa, že človek si svojou usilovnou prácou stavia vlastný pomník. Architekt Dušan, ktorý zasvätil svoju dušu svojmu výnimočnému povolaniu, však postavil mnoho pamätníkov aj ľuďom, ktorí urobili pre náš národ naozaj veľa – či preň obetovali dokonca aj svoje životy. Boli to návrhy cintorínov pre padlých v prvej svetovej vojne. V nich sa znovu objavuje jeho láska k drevu. No najznámejšou Dušanovou stavbou je určite mohyla, ktorú navrhol na pamiatku nášho legendárneho hrdinu – Milana Rastislava Štefánika v Brezovej pod Bradlom. K týmto pamätným miestam prichádzame iba zriedka, zväčša pri rôznych výročiach. 

Stavby chlapca, ktorý si postavil svoj rozprávkový dom, sú roztrúsené po celej našej krajine. Môžeme ich obdivovať takmer stále. A pri pohľade na ne je nám sladko, akoby sme si odhryzli z toho najchutnejšieho perníka. 

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy