Príbeh
32/57

Katarína Nádaská Dievča, ktoré skúma mágiu

Príbeh Kataríny Nádaskej, ktorá počúva dych starých domov.

V hustom kríku sa ukrývali deti. Boli potichu a čakali, kým ich druhá skupina nájde. K úkrytu viedli kriedou nakreslené šípky, ktoré za sebou zanechali schované deti ako stopy. Nájdu ich? Blížia sa, ale prehliadli poslednú šípku a ku kríku nezahli, minuli ich. 

„Uáááá!“ vyskočili na nich z kríku od chrbta. Druhá skupinka sa preľakla. Potom sa strhla hádka, či boli zanechané dostatočné stopy, či tá posledná šípka nebola príliš malá. Potom niekto povedal: „Kašlite na šípkovanú“, tak sa totiž hra volala. „Poďme sa radšej hrať guličky.“ Deti vyhĺbili jamku a cvrnkali do guličiek ostošesť. Po chvíli Katka vzala bicykel a mladšieho brata a vybrali sa ešte na prieskum, kým budú musieť ísť domov. Často takto skúmali bratislavský Ružinov, kde bývali. Šliapli do pedálov a mihajúce sa paneláky po chvíli vystriedali rodinné domy. To už bol bratislavský Prievoz. A tu, medzi domami a vilkami, našla Katka niečo úžasné! Kúzelné miesto! Rovno pred ňou, z ničoho nič, sa vynoril – zámok! Ten by vedel rozprávať! Okolo zámku bol kovový plot a za plotom zarastený starý park. Katka sa tam musela stoj čo stoj dostať. Preliezla plot a hupla do mäkkej trávy. Hups! Vedľa nej žuchol jej mladší brat. Spoločne sa vybrali na prieskum starého rozprávkového zámku, ktorý sa v skutočnosti volal Csákyho kaštieľ. Katka položila ruku na starý múr a mala pocit, že zámok dýcha, žije, pulzuje. Takto je cítiť čas, takto je cítiť mágia! Vitaj v rozprávke, Katka!

Katka s bratom robili aj ďalšie výpravy na rôzne čarovné miesta. Tam, kam nikto nechodil, kde bol vstup zatarasený. Prekážky ich neodradili. Pravidlá sa rúcali. Katka sa však nevenovala len skúmaniu starých opustených domov. Mama jej chcela dopriať vzdelanie hodné malej dámy a preto ju zapísala na klavír a dokonca aj na krasokorčuľovanie. Katka však len čakala na okamih, kým jej síce mladší, ale veľkonohejší brat vyrastie z hokejových korčúľ a hneď ich ukoristila. Na elegantné biele korčuľky pre mladé slečny už ani nepozrela. Na zamrznutom Štrkoveckom jazere sekala jednu vývrtku za druhou. „Chyťte ma! Dohoňte ma!“

Katka sa však stále cítila ako výskumníčka a stále túžila objavovať. Keď vyrástla, dala sa na skúmanie iných vecí. Skúmala ľudí a ich zvyky. To robia národopisci, alebo sa im hovorí aj etnológovia. Katka sa teda stala etnologičkou a chodí na výskumy. Vždy si berie so sebou zápisníček a hľadá niekoho, kto by jej porozprával,  ako sa napríklad kedysi liečili ľudia. Len tak, bez lekárov. Zistí, že na boľavé hrdlo pomáha šalvia, na pečeň pestrec, na popáleniny repík a na žalúdok mäta. Predstav si, že voľakedy ľudia verili aj tomu, že keď nič iné na chorobu nezaberie, pomôžu im čary a mágia. Katka si všetko zapíše. S ľuďmi sa vždy pekne porozpráva, a keď ľudia zistia, že je milá a zaujíma sa o ich skúsenosti, otvoria jej svoje dvere. Katka vidí, akí sú ľudia úžasní, s akým zapálením rozprávajú, ako nezištne sa o svoje vedomosti delia. 

Čo Katka urobí s tým, čo zapísala? Spraví z toho knihy. Navždy tam ostane zapísané, že v tej dedine sa vtedy a vtedy liečilo tak a tak. Keď je to už raz zaznamenané, vždy sa k tomu vieme vrátiť. Vedomosti ostanú navždy zapísané, aj keď tu už ľudia, ktorí nám ich posunuli, dávno nebudú. V takej knihe nájdete napríklad návod, ako spoznať bosorku. Od Lucie do Vianoc musíte stružlikať stolček, bez klincov, či skrutiek. Keď sa z neho pozriete na ženy v kostole, spoznáte, ktoré sú bosorky. Uvidíte ich tancovať po kostole!

Katka aj učí na vysokej škole vedu – etnológiu. Niekedy rozpráva do televízie, či rozhlasu, alebo sa rozpráva s novinármi a oni to potom napíšu do novín. Moderátori vedia, že ich nikdy neodmietne. Ochotne im porozpráva všetko o etnológii. Chcete vedieť zvyky na Vianoce? Na Veľkú Noc? Zavolajte Katke! Ako sa liečilo? Kto boli tie bosorky? Ako si mágiou pričarovať lásku? Katka to určite bude vedieť! 

Čo robí Katka teraz? Napríklad teraz, možno práve poslednýkrát kontroluje svoje poznámky. Prejde si obrázky v počítači. Vojde do sály kultúrneho domu. Dnes neučí študentov. Sedia tam deti aj dospelí, mladí aj starí. Všetci si ju prišli vypočuť. Prišla im porozprávať o zvykoch počas Vianoc alebo Veľkej Noci. Katka je svoja, na nič sa nehrá. Sála stíchne. Katka pútavo rozpráva, ako to bolo kedysi a ukazuje ľuďom obrázky z počítača. Je priama a bezprostredná. Starší s úsmevom prikyvujú. Áno, áno, takto nejako to bolo, možno im čítať z očí. Áno, takto sme to aj my mali doma. Mladší niekedy žasnú nad rôznymi zvykmi, o ktorých im Katka rozpráva. A deti? Možno si hovoria, keby ešte také niečo, ako im Katka ukazuje, niekde bolo. Všetci ju poznajú. Videli ju v televízii, v časopisoch, majú doma knihy, ktoré napísala. 

Katka nikdy neprestala klásť ruky na staré domy a počúva ich dych. Keď sa človek stíši, dokáže zacítiť pulz domu. Stále vidí mágiu okolo seba. Neustále chodí na výskumy a dozvedá sa nové veci, o ktorých nám všetkým chce porozprávať. Možno v ďalšej knihe? 

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy