Vlado Ledecký Chlapec zo Spišského Hrhova, ktorý plnil sny

„Ako sa voláš?“ spýtal sa plyšový maco. 

„Všelijako. Keď pomáham rodičom, mama ma volá Vladko. Keď som loptoš, otec skríkne Vladisko. Krstili ma Vladimír, ale ty ma volaj Vlado,“ odpovedal chlapec.

Dnes ho v Spišskom Hrhove všetci volajú Vladko. Narodil sa v gazdovskej rodine na východe Slovenska. Dve sestry, dvaja bratia, päť kráv, šesťdesiat kôz a plyšový maco. Súrodenci spolu vychádzali dobre. Tvrdo pracovali a unavení nemali čas na hádky.

Z maca sa stal verný kamarát, ktorý ho každý večer čakal pri posteli.

Časom medveďovi odpadlo oko, roztrhol sa a chýbala mu noha. Celá rodina sa smiala: „Vyhoď ho, je zničený!“

„Nie je dôležité, ako vyzerá, ale čo pre mňa znamená!“ odvetil. Kamarátstvo si chránil ako oko v hlave.

Raz v sobotu ráno Vladko kosil lúku na kopci. Všetci ešte spali. Otec súrodencom povedal: „Kto bude celý rok pomáhať, dostane darček.“

Vlado túžil po televízore. Drel každý deň po škole, aj cez víkendy. Na konci roka dostal ťažkú a veľkú škatuľu – nový televízny prijímač! Ešte neexistovali mobily ani tablety. No keď TV zapol, nechápavo krútil hlavou. Ako sa do televízora vojdú toľkí ľudia?

Okamžite šiel po náradie a televízor rozobral. Kam ste sa podeli? Kde ste?, kričal na súčiastky. O pár rokov sa vyučil za opravára elektroniky.

Vlado už ako dieťa stále vymýšľal. Keď mu niečo napadlo, na nikoho nečakal a hneď sa do toho pustil. Keď to neurobím ja, tak nik. Zorganizoval prvé bežecké preteky pre dedinské deti. Svojho otca poprosil, aby z dreva vyrobil stupeň víťazov. Aby najlepší pocítili radosť z víťazstva a začuli potlesk. Víťazom sa tlieska ľahko.

Raz Vlado cestoval po Ázii. Mieril až do Náhorného Karabachu. Vlak sa však cestou pokazil. Požičanému autu sa zasa po pár kilometroch odtrhlo koleso. Smola! Už sa stmievalo, tak sa vybral do najbližšej dediny. Odrazu sa pred ním objavil rozprávkový dom, priam perníková chalúpka. Bolo už neskoro, dvere boli pootvorené. Vonku aj vnútri tma ako v rohu. Bál sa, no prekonal strach a vošiel dnu. Na dlážke ležali nádherné farebné koberce, na stenách viseli sväté obrázky a vo vzduchu sa vznášala príjemná vôňa. V kuchyni sedela pri sviečkach stará pani, ktorá pripomínala ježibabu.

„Pekný večer, chlapče, kde si bol tak dlho? Už som si myslela, že neprídeš,“ povedala piskľavo.

„Prepáčte, to bude omyl. Som turista zo Slovenska, spoznávam vašu krajinu a zablúdil som,“ odpovedal Vlado.

„Ale kdeže, Vladko, už ťa čakám dva roky, poslal ťa sem osud, aby som ti povedala, čo ťa v živote neminie,“ pokračovala baba.

Odkiaľ pozná moje meno? Strach z neho opadol a prisadol si. Babka ho ponúkla chutnou večerou a vyrozprávala mu, čo ho ešte v živote postihne. Potom mu ustlala ako v bavlnke. 

Keď sa ráno zobudil, všetko, čo baba hovorila, zabudol. Rozbehol sa do kuchyne, ale zbadal iba starú sovu, ktorá ihneď odletela. Keď sa obliekal, vo vrecku našiel pokrčený starý papier a na ňom aj básničku: 

Biely anjel ťa v nebi stráži,

krídlami ochráni ťa v tiaži,

splniť sa ti môže každý sen,

„je to na tebe“ — spomeň si len.

Odvtedy zdrap nosil stále pri sebe.

Raz cestoval autobusom do Levoče. Vpredu sedela slečna s dlhými kučeravými vlasmi, ktorá sa mu zapáčila. Nikdy predtým ju nevidel. „To bude moja žena,“ povedal si a zahľadel sa z okna. Za dedinou zbadal sochu bieleho anjela, ktorý akoby sa naňho usmieval. Nezaváhal, nabral odvahu, prisadol si k čiernovláske a prihovoril sa jej. Volala sa Alena. O mesiac už spolu kráčali Levočou, držali sa za ruky a neskôr sa vzali.

Vlado ľuďom v Spišskom Hrhove plní sny. Viackrát si ho zvolili za starostu. Starosta má veľa starostí, lebo robí všetko preto, aby sa v obci dobre žilo. Založil obecnú firmu, vďaka ktorej majú mnohí dobre platenú a poctivú prácu na prospech všetkým.

V encyklopédii našiel fotky New Yorku. Socha slobody, Central Park, mrakodrapy a – červený nápis LOVE.

Pri tomto sa ľudia radi fotia? To sa mi pozdáva! Škoda, že my nič také nemáme!

O niekoľko týždňov, po tvrdej drine, už ženy dokončovali farebnú mozaiku z rozbitých dlaždíc. Ostatní obyvatelia celý čas svedomito nosili kamene. Napokon sa ľudia zišli a zatlieskali novému hrhovskému dielu – veľkému nápisu LÁSKA, ktorý stojí dodnes a stal sa symbolom obce.

Onedlho prišli do Hrhova zahraniční novinári. Hovorili po anglicky. Všeličo si fotili, veľa sa pýtali. Potom prišla na obecný úrad veľká obálka z USA! Starosta ju otvoril a našiel v nej tri výtlačky svetoznámych novín The New York Times.

„Náš Hrhov je na titulke!“ zvolal starosta. Článok o Spišskom Hrhove si prečítali milióny ľudí a videli, čo dokáže Láska.

Raz sa Vlado vybral do ovocného sadu. Kráčal pomedzi čerešne, hrušky, slivky, jablone a černice. Pozdravil daniela a už z diaľky počul bzučanie. „Dobrý deň, včely!“

Ako skúsený včelár okamžite pochopil, že sa v jednom úli dialo dačo nezvyčajné. Priložil ucho a počúval: „Bzzz, už sa sem nezmestíme, ideme si hľadať nový domov!“

Včely vyletovali ako šípy a vytvorili na oblohe čierny mrak. „Počkajte, neodchádzajte!“ kričal Vlado, ale neskoro. Sklamaný sa vrátil domov. Vo dverách stretol dcéru Vlaďu.

„Tato, prečo si taký smutný? Čo ti uleteli včely?“

Odkiaľ to vedela?

 „Závidím včelám, že vedia lietať. Aj ja by som sa chcela pozrieť na svet z oblohy!“ zasnívala sa Vlaďa.

Vlado dostal nápad. Zobral zo stodoly dosku, dve laná a vzal Vladku na plecia. Rozbehol sa na Medvedí vrch. Na starom dube prehodil cez hrubý konár obe laná, pomedzi ne uchytil dosku a vysadil naň dcéru.

„Hurá, hojdačka!“ ďakovalo dievča.

„Keď sa poriadne rozhojdáš, doletíš medzi vtáky!“

Vladka sa hojdala čoraz odvážnejšie a čoraz vyššie, až dovidela do Slovenského raja. Zbadala otcov roj. Včely si splnili sen a našli si v horách nový domov.

Starosta Vlado usilovne pracuje a rád plní druhým sny. Deti si v škole nakreslili vysnený bazén, tak im ho obec postavila. Nadšenci z Čiernych dier vytvorili prírodnú saunu. Jakubovi z Oravy pomohol postaviť rozhľadňu. V malom Spišskom Hrhove sa uskutočnili veľké veci –  aj preto obec získala ocenenie Dedina roka. Plyšový maco sa tíško usmieva. 

Splniť sa ti môže každý sen,

„je to na tebe“ — spomeň si len.