Ján Kuciak Chlapec, ktorý zmenil Slovensko a nikdy sa to nedozvedel

Vypočujte si príbeh – rozpráva Jana Kirschner.

Porozprávam vám príbeh o chalanovi z malej dedinky. Volal sa Janko a dnes je pre mnohých, vrátane mňa, hrdinom. Nebudem vám klamať, lebo viem, že Janko by vám neklamal, no jeho príbeh sa nehovorí ľahko. Janko bol novinár. Nie hocijaký, ale investigatívny. Bol to novinár – detektív. Pátral po zloduchoch a vždy, keď odhalil pravdu, napísal o nej do novín. Aby sa o nej dozvedelo čo najviac z nás. Vaši rodičia, moji rodičia, naši susedia aj pani učiteľky.

Janko sa narodil v Štiavniku. Keď bol Janko malý, chodil do kostola miništrovať, hrával futbal s kamarátmi, ale aj so svojou sestrou Majkou. S tatinom zvykol kosiť veľké lúky a kŕmiť kozy. S bratom Jojom fandili futbalu a hádali sa, ktorý klub je lepší. Ľúbil svoju maminku.

Keď bol Janko väčší, začal chodiť na gymnázium do najbližšieho mesta. Spomeňte si na vybrané slová po „B“. By – aby – bystrý – bystrina – Bytča. Každý deň chodieval autobusom zo Štiavnika do Bytče. Nerád sa učil veci naspamäť, ale bol mimoriadne bystrý a rád počítal.

Raz sa mu jeho sestra Majka priznala, že sa hanbí za to, že sú z dediny a chovajú dobytok. V meste sa to nenosilo. On jej však povedal, aby zostala sama sebou a bola hrdá na to, odkiaľ je. Iba tak si nájde dobrých kamarátov. On si dobrých kamarátov našiel. Najskôr v Bytči na gymnáziu a neskôr v Nitre na vysokej škole.

V Nitre študoval novinárčinu, chcel totiž hľadať pravdu. V tomto meste študovala aj Martinka. Archeológiu. Chcela skúmať pravdu o minulosti. Asi to hľadanie pravdy ich spojilo. No tiež ich spájalo to, že nemali radi nespravodlivosť. Za tú sa vedeli aj pobiť. Začali sa spolu kamarátiť. Deň po dni sa spoznávali, až sa do seba záľúbili. Janko písal Martinke zaľúbené básne. Dlhé večery sa rozprávali a zaujímali sa spolu o svet. Neskôr sa rozhodli, že budú spolu žiť.

V malej dedinke medzi Nitrou a Bratislavou si kúpili starý dom a začali ho opravovať. Pomáhali im ich súrodenci aj rodičia. Smiali sa, že majú nábytok ako po babičke. Zasnúbili sa a pripravovali svadbu. Mala byť v máji.

Janko začal pracovať pre noviny. Najskôr písal krátke články pre jedny noviny, neskôr dlhšie články pre iné noviny, až našiel to, čo ho najviac bavilo. Bola to práca investigatívneho novinára, novinára – detektíva, novinára – pátrača. Ak si dobre pamätáte, Janko chcel byť novinár, ktorý bude hľadať pravdu. A postupne sa ním aj stal. Vo svojich článkoch odhaľoval rôznych podvodníkov, ktorí sa tvárili ako čestní ľudia. Písal o kamarátstvach zloduchov a politikov. Písal o zlodejoch, ktorí kradli štátne peniaze. Bol odvážny a trpezlivý. Vypátral dokonca aj taliansku mafiu na východnom Slovensku. Odhalil tiež, že poradkyňa premiéra sa s týmito mafiánmi kamarátila.

Raz povedal: „Verím, že sa to nestane za rok alebo za dva. Možno to bude trvať celý život. Neverím tomu, čo niektorí hovoria – že stačí jeden prípad, ktorý to celé rozhýbe. Ale my na Slovensku máme niekoľko slušných sudcov aj policajtov. Stačí, aby na nich niektorí vplyvní ľudia nemali dosah, aby títo policajti dokázali spraviť svoju úlohu poriadne až dokonca.“

Nerobil to pre slávu a ani pre peniaze. Bol nenápadný a málokto ho poznal. Robil to preto, aby sme sa nám tu všetkým žilo lepšie. Pýtali sa ho, prečo to robíš, Janko? Povedal: „Chcem aspoň malou časťou prispieť k zmene.“ A on k tej zmene prispel viac, ako si dokázal predstaviť.

Ako odvážny novinár a detektív vypátral Janko zločiny, o ktorých nikto nevedel. Pýtal sa podozrivých veľmi dobré otázky a prehrabával sa v tabuľkách s peniazmi, v ktorých sa nikomu prehrabávať nechcelo. Bol veľmi šikovný. Všetko, čo zistil, poriadne preveril a napísal do novín, aby sa o tom dozvedeli aj ostatní.

Zloduchom sa to prestávalo páčiť, nechceli, aby o ich krádežiach a podvodoch vedelo. Chceli ich utajiť. Snažili sa ho zastrašiť a vyhrážali sa mu. Možno si poviete, že sa mal báť. Ale Janko taký nebol. Nebál sa. Veril, že postupne sa podarí zmeniť ľudí, aby sa zlých vecí dialo čoraz menej.

To, čo vám teraz poviem, sa nehovorí ľahko.

Janka a jeho Martinku zlí ľudia zabili.

Jankovi kolegovia novinári o tom napísali. Veľa ľudí bolo nahnevaných a nechceli, aby to ostalo len tak. Vraveli si, Janko hľadal pravdu a bol odvážny, nemôžeme byť ticho. Tisíce ľudí v mestách aj dedinkách na celom Slovensku ba aj vo svete vyšli na námestia. Zapálili sviečky, a hoci boli nahnevaní a smutní, vedeli, že to nenechajú len tak. Chceli, aby sa Jankova a Martinkina vražda poriadne vyšetrila. Chceli, aby policajti vypátrali všetko, o čom Janko písal. A chceli tiež, aby politici prijali zodpovednosť, že také čosi dopustili.

Ľudia v celej krajine protestovali. No nie iba raz, ale mesiace. Stretávali sa na námestiach, hovorili, že chcú žiť v spravodlivej krajine. Tieto protesty sa volali „Za slušné Slovensko“. Ja som vtedy s mojím manželom a mojimi priateľmi stála na pódiu. Čakala som bábätko, ale vedela som, že sa stalo niečo strašné, a preto som sa musela ozvať. V iných mestách stáli ďalšie ženy, muži, dievčatá aj chlapci. Chceli sme spolu povedať, že chceme žiť v spravodlivej krajine. Inak to nešlo. Boli sme v tom všetci spoločne, pretože každý útok na novinára je útokom na nás všetkých.

Vrahov už chytili, no ešte nie je úplne jasné, ktorý zloduch ich na Janka zavolal. To je práca polície, aby ho vypátrala a poslala do väzenia.

Novinári robia dôležitú prácu, ktorú musíme chrániť. Aby sa už nikdy nestalo to, čo sa stalo Jankovi a Martine, chcem vás poprosiť – zaujímajte sa. Čítajte noviny, odhaľujte pravdu a buďte poctiví. Tak ako bol poctivý Janko, ako bola Martinka, ako sú policajti, ktorí vyšetrujú ich vraždu. Dúfam, že tak budú poctiví aj všetci sudcovia a politici na Slovensku. Možno nimi budete raz práve vy. Nedovoľme, aby to bolo inak. Spoločne.