Elena Gallová-Kriglerová Dievča, ktoré pozoruje, zbiera a spája

Sociologička. Celkom dobré slovo na precvičenie artikulácie, však? Ale čo vlastne znamená? Pre Elenu toto: pozorovať, zbierať a spájať.

Hovorí o sebe, že ľudí vždy najprv pozoruje. Díva sa, ako sa správajú, aké majú vzťahy a ako sa asi cítia v danom prostredí. Pri našom rozhovore sedíme v kaviarni medzi knihami a Elena pozoruje ľudí aj tam. Všíma si aj takých, ktorí tam ale vôbec nie sú.

A to sa, prosím pekne, dá? Áno, dá! Elena často myslí na ľudí, ktorých nevidno, ale vie, že existujú. Vysvetľuje mi, že v kaviarni nie sú takí ľudia, ktorí majú pocit, že tam nepatria, možno si kávu a koláč nemôžu dovoliť, možno majú pocit, že by sa na nich ostatní divne pozerali. Majú tento pocit, lebo ho už v živote zažili. A preto radšej neprídu.

Našťastie sú medzi nami ľudia ako Elena, ktorí myslia aj na tých na okraji. Myslia na to, že zapojiť do spoločnosti treba všetkých, inak nikdy nebude dobre fungovať.

Pozorovanie však má význam najmä vtedy, ak jeho výsledky vieme použiť. A presne to Elena robí ďalej. Zbiera informácie, zbiera dáta. Zapisuje, počíta, hľadá súvislosti. A keď to všetko začne dávať zmysel, pustí sa do práce a stavia mosty. Nie ozajstné, veď nie je inžinierka ani architektka, ale také pomyselné. Mosty medzi ľuďmi, s ktorými sa stretáva po celom Slovensku. Učí ich, ako spolu vychádzať, a prečo je to dobré a výhodné pre všetkých zúčastnených. Neúnavne bojuje, často aj s nepochopením či odmietaním, ale nevzdáva sa. Lebo jej misia je ľudí spájať.

Elena tvrdí, že má buldodžiu povahu. Vďaka nej vraj zvláda aj najťažšie chvíle. Ale poviem vám, ja ju poznám aj inak, než ako buldoga. Lebo ten veru neviem, ako by vyskočil z vlaku. Áno z vlaku. Za jazdy!

Jedného dňa sme s Elenou cestovali na východné Slovensko. Elena išla pozorovať do terénu a rozprávať sa s miestnymi Rómami. Zaujímalo ju, či majú rómske deti rovnakú šancu nastúpiť na základnú školu ako deti nerómske. Ja som sa pridala, bola to téma mojej diplomovej práce. Išli sme nočným vlakom, lebo do Michaloviec to z Bratislavy nie je na skok. Ráno nám okoloidúci sprievodca oznámil, že už bude čas vystupovať. A tak sme sa začali naťahovať, obliekať a vyberať si karpiny z očí. Na spodku ruksaku sme lovili horalku a fľašu s vodou. Sprievodca sa už vracal, keď nás uvidel stále v kupé a skoro odpadol. Vraj či sme ešte tu. Veď vlak práve odchádza z našej stanice.

Behom pár sekúnd sme s vecami pod pazuchou stáli v otvorených dverách vagónu, ktorý sa už hýbal a neostávalo nám iné, než skočiť. Čakali na nás stretnutia a meškať sme nechceli.

Vyskočili sme veľmi ladne, ako také srnky. Žiaden buldog, fakticky.

A potom som Elenu videla, ako sa pýta, ako kladie aj nepríjemné otázky, ako sa nebojí. Lebo má misiu, lebo chce niečo zistiť, aby neskôr mohla pomáhať. Ale v skutočnosti sa občas aj bála, lebo aj Elena sa bojí. Ibaže Elena je zároveň odvážna a pre dobro veci pravidelne prekoná strach. Lebo veď viete, ona je buldog. (Ale skáče a vyzerá ako srnka. A rozhodne nehryzie!)

Pýtam sa jej, či to mala takto odjakživa. Či chcela odmalička brániť spravodlivosť a či vedela, že bude sociologičkou.

Spravodlivosť, to áno. Vždy ju zastávala veľmi silno. Aj na základnej, aj na strednej škole. Keď sa blížila maturita, jeden spolužiak nechcel ísť na stužkovú slávnosť. Celá trieda si večne myslela, že je divný. Nemal preto pocit, že by mal čo oslavovať. Bol trošku iný ako ostatní, ale čo je na tom? Nerozumel tomu, no na stužkovej nechcel byť na smiech. Potom za ním prišla Elena. A presvedčila ho, že je aj tak súčasťou kolektívu, a že na stužkovej predsa nemôže chýbať. „Bárs si iný, ale si náš,“ povedala mu. Prišiel teda. A bol rád.

Už ako dieťa sedela Elena celé dni v knižkách a bolo to jediné, čomu sa vo voľnom čase venovala. Aj preto tak trošku vie, aké to je byť mimo skupiny. Ako dieťa často viedla rozhovory s vymyslenými novinármi. Chcela, aby sa jej pýtali, aký má názor na život, ako funguje svet, ako sa k sebe správajú ľudia a aké majú vzťahy. Odmalička bolo pozorovanie sveta jej súčasťou. To, že bude študovať sociológiu, sa ukázalo až neskôr.

Dnes vedie rozhovory s reálnymi ľuďmi. Zisťuje, ako sa majú, čo potrebujú a čo sa dá urobiť pre to, aby sa v našej spoločnosti cítili lepšie. Často sú to cudzinci, ktorí u nás žijú, ľudia z rôznych kultúr a z rôznych sociálnych pomerov. Počúva a tlmočí ich potreby kompetentným. Na základe jej zistení lepšie fungujú štátne inštitúcie a existujú lepšie zákony.

Nám ostatným, naopak, trpezlivo vysvetľuje a ukazuje, prečo je skvelé, keď žijeme v rôznorodej spoločnosti. Že inakosť ju robí zaujímavejšou. Hovorí, čo si môžeme navzájom dať a ako sa vieme obohatiť. Nahlas pripomína, aká je rozmanitosť krásna.

Nakoniec dodáva, akú úlohu tá sociológia vlastne má. Podľa Eleny ľuďom brúsi zmysly a otvára oči dokorán. Vďaka tomu sa môžu učiť súdržnosti.

A keby nebola sociologičkou?

Tancovala by.