Príbeh
46/57

Ján Lunter Chlapec, ktorý húževnatou prácou porazil nenávisť

Príbeh o chlapcovi z Horehronia, ktorého poháňa vpred láska k svojmu okoliu a tvrdo pracuje na tom, aby sa všetkým žilo ľahšie.

PUK. PUK… Prásk!

Janko už-už zaspával, no mäkké praskanie tlejúcich polienok v kachliach ho zakaždým na poslednú chvíľu vtiahlo späť. Do reality.  

Pozeral sa do tmy na stenu, ktorú osvetľovali nezbedne poskakujúce plamienky. Spomenul si na príbeh, ktorý mu pri večeri rozprávala pani suseda. Hovorila o zlej bosorke, ktorej dušu premohla nenávisť. Vraj sa ukrývala v lese neďaleko Telgártu a chystala sa vyhnať odtiaľ dobro a ovládnuť celú dedinu. Telgárt je malá obec na Horehroní, v ktorej stojí Jankov domov. 

Premýšľal, či je naozaj skutočná, ako vraví suseda. Premýšľal, či by sa zmestila do komína a či by dokázala preliezť cez rozhorúčené dvierka preblikávajúce ako pokazený lampáš. 

Premýšľal, či sa jej má báť, keď je zlá. Premýšľal, čo je zlo a čo nenávisť a či sa ich treba báť. 

Vytŕčajúce chodidlá si starostlivo skryl pod perinu a s nastraženými ušami čakal na ďalšie PRÁÁÁSK. 

Neprichádzalo. Namiesto toho začul ťažké kroky. Niekto sa blížil k ich domu. 

DUP, DUP, DUP. Ten niekto si obúchal topánky od blata. 

Bude to ona, bosorka? Prišla sa mi ukázať, lebo pochybujem, že je naozaj skutočná? 

Dvere na izbe sa so škrípaním otvorili, Janko potichučky vystrčil nos spod periny, no ani nedýchal, aby sa neprezradil. V obrovskej siluete rozpoznal svojho otca. Ufff.

„A ty ešte nespíš, Janko? Už aj. Veď zajtra sadíme zemiaky. Musíš spať, aby si bol ráno plný síl!“

Otec ani nečakal na odpoveď a s hrmotom dvere zatvoril. 

Janko sa potešil. Že to nebola bosorka a aj tomu, že budú sadiť zemiaky. 

Kedysi sa totiž zemiaky nekupovali bežne v obchodoch. Sadili sa v záhradách a potom sa zase o niekoľko mesiacov vyberali zo zeme. Ufúľané od blata, voňavé od zeme. 

Jankovi sa páčilo, že je každý zemiak iný. Jeden malý, jeden veľký, jeden pripomína zajaca, ďalší srdiečko či starého pána v klobúku. Bol zvedavý, aký zemiak nájde vo vreci zajtra. Zatvoril oči a premýšľal, či už aj otec leží v posteli. V posteli ho nikdy ležať nevidel. Vždy niečo robil, vždy si niečím zamestnával ruky, vždy sa snažil byť užitočný. Ráno vstal oveľa skôr ako Janko a jeho piati súrodenci, večer išiel spať ako posledný. Až keď všetku prácu dokončil a starostlivo skontroloval dom a okolie. 

Všetci o ňom hovorili, že je pracovitý a húževnatý. Janko tomu druhému slovu úplne nerozumel, ale páčilo sa mu. Hú-žev-na-tý. 

Páčili sa mu aj otcove veľké ruky. Chcel mať také ako on. 

PRÁÁÁSK. Zase sa to stalo! Veď už skoro spal! A tak si vytiahol ruky spod periny a chcel si nimi zakryť uši. Všimol si, aké obrovské tiene zanechávajú na tej bielej stene. 

Čo to je? Veď ja mám ruky veľké ako môj otec… 

Silno žmurkol, aby v tom šere lepšie videl, aby si ich lepšie prezrel. Oslepilo ho ostré svetlo. 

Porozhliadol sa okolo seba a už neležal v posteli. Bol veľký, dospelý, mal oblečený biely plášť a okolo neho sa na pásoch vozili malé črievka plnené nátierkou. Jedno si vzal do ruky a uvidel na ňom napísané svoje meno. To sa mu snáď sníva! 

Snívalo aj nesnívalo. 

Z Janka sa stal Jano. Vyrástol. Premýšľal, že sa stane egyptológom alebo architektom, no napokon skončil pri technológiách. Študoval, oženil sa, pracoval. Kúpil si starý traktor, opravil ho, predával seno, neskôr pracoval ako programátor. Nezastavil sa. Po vzore svojho otca pracoval tak, aby sa všetci mali lepšie – on, jeho rodina, jeho šesť detí a aj ľudia v jeho okolí. 

Najviac túžil po tom, aby boli všetci zdraví. Veľa čítal, a tak zistil, že ľudské zdravie súvisí s tým, čo jeme. V pivnici začal variť zvláštne jedlo zo sóje – tofu. Mnohí sa mu vysmievali, susedia sa dokonca aj veľmi hnevali, že stále s niečím rachotí, no Ján nepoľavil. Varil a varil a zrazu všetkým chutilo a mnohí sa cítili lepšie. Aj vďaka Jánovi si dnes môžeme tofu bežne kúpiť v obchode. 

Keď Ján nepracoval, rád sa díval na včely. Fascinovalo ho, ako zodpovedne a svedomito budujú svoj malý svet pre budúce generácie.

A čo naše budúce generácie? Zamyslel sa.

Bolo mu ľúto, keď videl, koľko mladých ľudí odchádza od rodičov z Horehronia a hľadá si lepšie miesto pre život. A už sa nevracajú domov. 

Túžil po tom, aby sa v jeho kraji žilo lepšie. Všetkým. A keď po niečom túžiš, musíš sa veľmi snažiť a robiť pre to všetko. 

V jeden deň za ním prišiel Michal, hokejista. Fantastický hráč, ktorý pred takmer dvadsiatimi rokmi pomohol Slovensku získať zlatú medailu na majstrovstvách sveta. Ani Michalovi nebolo ľahostajné, čo sa s jeho milovaným regiónom deje. Povedal Jánovi veľmi múdre vety:

„Keď tí zodpovední neprevezmú zodpovednosť, kto sa jej chopí? Necháme ju tým nezodpovedným.“

A to Jána presvedčilo. Rozhodol sa, že chce byť županom. Predsedom kraja, v ktorom žije a ktorý má tak veľmi rád. Bude pracovať na tom, aby deti mohli chodiť do kvalitnejších škôl, aby sa jazdilo po bezpečnejších cestách spoľahlivými autobusmi. Aby malo viac ľudí prácu. Aby sa menej ľudí bálo.

Postupne aj týmto spôsobom zisťoval, čo znamená, keď je niekto húževnatý. 

Húževnatý človek je vytrvalý. Nevzdáva sa. Je nepoddajný a keď si niečo zaumieni, nepoľaví, kým to nedosiahne. 

Ján dosiahol to, čo si zaumienil. Stal sa županom, s pomocou tých, ktorým chce pomáhať. A tak húževnatou prácou všetci spoločne budujú lepšie miesto pre život. Možno trochu rozprávkové. Také, kde dobro a svedomitosť porazili zlo a nenávisť.  

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy