Nika Macinská Dievča, ktoré ukazuje ostatným rodičom, že všetko môže byť inak

Keď bola Nika malá, túžila byť učiteľkou. Mala rada deti a predstavovala si, ako sa im bude venovať. Ako im bude pomáhať hľadať odpovede na všelijaké ťažké otázky. Lenže Nika mala prísnych rodičov a ich odpoveď bola, že z učiteliek sa neskôr stávajú ženy, ktoré sú nervózne. Aj v škole, aj doma. A hotovo, už sa o tom nebude viac debatovať.

Nika však dostala od sudičiek aj dar tvorivosti, okrem iného ju priťahovalo vytváranie a navrhovanie vlastného oblečenia. Túžila vyberať krásne látky, vymýšľať šaty a šiť ich. Keď teda nemohla byť učiteľkou, rozhodla sa, že bude krajčírka. Ibaže… ani to sa nedalo. Lebo dieťa takých vzdelaných rodičov predsa nebude len obyčajná krajčírka! Aj pani učiteľka jej vysvetlila, že so samými jednotkami nemôže ísť do učilišťa.  

Nika nakoniec začala chodiť na gymnázium a celé štúdium snívala o vysokej umeleckej škole. Aj tu však mali posledné slovo rodičia. Musí vyštudovať niečo praktické. Namiesto toho, aby vystrájala ako iné deti v jej veku, uzavrela sa do seba. Písala si denník – a šila šaty. Na stužkovú ušila krásne čipkové šaty sebe aj svojej najlepšej kamarátke. 

„Keď sa deti rozhodujú, čo budú robiť, často aj dnes počujú od dospelých – neuživíš sa tým. Presne toto som zažila na vlastnej koži,“ hovorí po rokoch Nika. „Nechcela som, aby také niečo zakúsili moje deti. No aj moja talentovaná dcéra, ktorá mala doma podporu, sa len s obavami rozhodovala pre umenie. Čo ak sa neuplatní? Čo ak sa neuživí? A viete čo? Má devätnásť a našla odvahu robiť to, čo ju najviac baví. A veru sa tým už aj uživí.“  

Presne v tom veku, v devätnástich, po prvom ročníku vysokej školy (praktickej, ekonomickej) Nika vyhrala svoj prvý veľký boj. Napriek nesúhlasu a vyhrážkam rodičov, že jej nebudú dávať peniaze, si sama vybavila prestup na inú fakultu. Odišla z Košíc do Bratislavy, zvládla rozdielové skúšky a taká, aká bola, húževnatá a vytrvalá, sa pustila do ďalšieho štúdia. 

Zakrátko Nika začala žiť svoju rozprávku. Stretla veľkú lásku, vydala sa a niekde uprostred školy – v treťom ročníku – priviedla na svet prvého syna. Keď sa pripravovala na štátnice, čakala tretie dieťa a vravela si, aké to bude super, že keď príde čas na štvrté, už sa nebude musieť učiť na skúšky.   

„Samozrejme, že som chcela deti. Ale tá túžba mať naozaj veľa detí prišla, keď sa nám narodilo prvé. Na druhý deň po pôrode prišiel za mnou manžel a ja som povedala: Mať veľkú rodinu by mohlo byť fajn, však?“  

Túžba po rodine plnej detí sa v Nike spájala s vedomím, že detstvo môže byť iné ako to, ktoré prežila ona. Že všetko môže byť inak. A naozaj je všetko inak. 

Nika si postupne začala plniť sen a vytvorila vlastnú značku oblečenia. Sama šaty, tričká alebo mikiny navrhne, vyberie materiál, urobí strih. Všetko potom ušijú šikovné krajčírky v malej dielničke. Výsledkom je móda s posolstvom, ktorá sa predáva v jej vlastnom internetovom obchode a na špeciálnych dizajnových trhoch v Prahe a v Bratislave.  

„Každý kus oblečenia ešte prejde mojimi rukami. Urobím naň potlač, šaty krásne zabalím do hodvábneho papiera a do papierovej škatule, aby balíček prinášal radosť. Moje oblečenie má v sebe ukryté malé tajomstvo. Každá žena, ktorá si šaty kúpi, vnútri nájde odkaz. MILOVANÁ, NÁDHERNÁ… Niečo také, čo pohladí dušu.“

Medzitým sa však Nikin život posunul úplne iným smerom. Lebo… hádajte, čo sa stalo! Nika svoje výrobky – rovnako ako mnohí iní, ktorí niečo vyrábajú vlastnými rukami, predávala cez internetový portál. Tam napísala aj svoj prvý veľký článok, ktorý si prečítalo veľa ľudí. „Som mama, mám osem detí. Áno, vážne,“ napísala o sebe. Tá jednoduchá veta vyvolala množstvo otázok. Hlásili sa mamy, chceli vedieť, ako to funguje. Nika na svoj instablog už druhý rok deň čo deň píše o svojej rodine a o svojich názoroch na to, čo dieťa potrebuje. Ale to ešte stále nie je všetko. 

To, čo prišlo potom, bolo viac-menej zákonité. Nikine skúsenosti, názory a postoje oslovili mnohých rodičov. Začala dostávať pozvania do obcí a miest po celom Slovensku. Rozpráva sa s mnohými ženami, robí workshopy pre rodičov a prednáša na rôznych konferenciách. „Oslovujú ich moje názory na výchovu. Učím ich najmä to, že nesmieme deti prerábať, robiť z nich, čo by sme chceli my. Dieťa nie je náš majetok, je to vzácny dar, ktorý prišiel do nášho života. A každé dieťa si už donesie na svet svoje vlohy a záujmy, ktoré my rodičia môžeme objavovať a podporovať.“

Ženy na stretnutiach od Niky chceli, aby im to všetko napísala. A tam už vznikali zárodky Nikinej prvej knihy. O čom je? To je jasné už z názvu. Volá sa Ako dať deťom to, čo naozaj potrebujú. 

„Odkiaľ to viem? Moje deti ma to naučili. Ja som si musela uvedomiť, že každé je iné, každé má vlastné ciele a treba k nemu inak pristupovať.“

A Nika ide ešte ďalej. Keď sa začala stretávať so ženami, zistila, že mnohé otázky sa netýkajú len detí, ale ich vlastného života. 

„Preto som začala písať aj o nás, ženách. O tom, kto sme a kam smerujeme. Stretla som dosť žien, ktoré prežili niečo ťažké. Alebo nemali dobré vzťahy s rodičmi a nevedia sa toho zbaviť. Potrebujú pomoc, aby vedeli nájsť samy seba. Nedá sa to zo dňa na deň, ale nikdy nie je neskoro začať.“ 

Takže už nemusíme hádať, o čom bude Nikina druhá kniha. Určite o tom, že sa dajú nájsť odpovede aj na tie najťažšie otázky. A o tom, že sa nikdy netreba vzdávať svojich snov.  

Toto možno ani nie je rozprávka. Iba príbeh jednej mamy, ktorá verí, že každé dieťa si niečo prinesie na svet. Nejaký talent, niečo, čo bude robiť zo všetkého najradšej. A úlohou rodičov je, aby tú danosť našli a pomáhali ju dieťaťu rozvíjať. A to už znie trocha ako rozprávka, nie?