Jozef Kákoš Chlapec, ktorý sa od ľudí bez domova naučil, že aj malé úspechy sa v živote rátajú  

Bol raz jeden Jožo, taký celkom obyčajný. Stvorený z hviezdneho prachu a z ľudskej lásky, tak ako aj ty. Pokojný a láskavý bol po mame a akčný po otcovi. Domov znášal všetky opustené mačky z okolia a keď bolo treba po čosi skočiť, vždy prvý bežal ku krstnej mame alebo na nákup. Pravda, niekedy v ňom po ceste z obchodu skončila polka chleba a ubudlo z fľašky mlieka. Ale takéto maličkosti nikoho netrápili. Jožo mal však aj inú zvláštnu schopnosť – ľudia pri ňom cítili pokoj. Aj tie najťažšie chvíle s ním boli ľahšie. Asi tak, ako keď vkĺzneš do teplej vody a čosi ťa príjemne hreje a nadnáša. 

Ako to už na dedine býva, Jožo sa narodil do sveta, kde sú všetci nejako spriaznení – tu žije jedna tetka, tam zas nejaký ujko. Ak máš dvoch bratov a k tomu dvadsaťšesť sesterníc a bratrancov, v takom svete sa ti stále ktosi pletie pod nohy a do života. Tvoje starosti či radosti nepatria len tebe, ale všetkým.

Hrdí sedliaci z Chynorian sa medzi sebou radi delili o plody svojej práce. Keď sa Jožovej rodine urodilo viac sliviek a zemiakov, rozniesli ich po dedine, aby mali aj ostatní. Vrátilo sa im to v podobe klobások alebo tlačenky od susedov. Podpora od ľudí z blízkeho okolia pomohla Jožovej rodine zvládnuť aj ťažšie chvíle. Napríklad, keď mama prišla o prácu, alebo keď sa firma, v ktorej otec pracoval, ocitla v kríze. Jožo sa tak naučil, že deliť sa a vzájomne si pomáhať je tá najnormálnejšia vec na svete.

O pár domov ďalej žil Jožov bratranec Maťko. Ochorenie, ktoré sa volá svalová dystrofia, spôsobilo, že Maťko nevedel chodiť a musel používať invalidný vozíček. Chlapci spolu trávili veľa času a dokonca založili aj malú ekologickú organizáciu. 

Dvanásťročný Maťo, ako najstarší z partie, bol hlavou organizácie a najmladší sedemročný Jožo so svojím bratom, boli jeho nohami. Keď Jožovi povedali, aby „šiel do hája“, neznamenalo to nič iné, len to, že ekologická hliadka vyráža na obhliadku hájika za dedinou. Sadili tu stromy, zbierali odpadky alebo organizovali olympiádu v streľbe lukom. Okrem toho chlapci vydávali aj vlastný časopis.

V škole sa Jožovi darilo. Až na gymnáziu sa mu do cesty postavila angličtina. Tá mu naháňala taký strach, že na jej hodinách strácal reč. Keď mu učiteľka radila, aby zmenil školu, Jožo ju nepočúvol a nevzdal sa. Ešte k tomu aj vážne ochorel a školu musel na dlhý čas vynechať. Zameškal veľa učiva a musel opakovať ročník. Jožo zabojoval so svojím strachom a začal chodiť na doučovanie.

Chlapec, ktorý nevedel na angličtine poriadne zosmoliť zmysluplnú vetu, sa rozhodol urobiť veľkú vec! Odišiel na druhý koniec sveta, do Ameriky, kde si našiel brigádu v stánku s občerstvením. Nezostávalo mu nič iné a musel začať rozprávať po anglicky. Chcelo to však riadnu dávku odvahy. Alebo drzosti? Ani sám Jožo v tom nemal úplne jasno. Aby bolo jasné, školu s prehľadom dokončil a angličtina prestala byť pre neho strašiakom.

Keď sa Jožo stal skautom, nebavilo ho zbierať bobríky, najviac zo všetkého si obľúbil nočnú stráž. Miloval ten pokoj, keď všetko naokolo zaspalo, a bol tu len on a hviezdna obloha. Vo chvíľach, keď sa bláznivo poletujúce myšlienky unavili a stíchli, začul v srdci celkom tichý hlas. Šepkal tichšie ako šumenie v korunách stromov a srdce mu zaplavil pokoj a dôvera. Ako keď ťa objíme ktosi veľký a láskavý. Jožo tomu hlasu rád načúval a rád sa ním nechával viesť životom.

Čas letel, ako to už čas rád robí, keď je človeku dobre na svete. Jožo skončil vysokú školu a stal sa z neho dospelák Jozef. Pracoval vo veľkej firme, ale táto práca ho nenapĺňala dobrým pocitom. Sníval o práci, ktorá by dávala zmysel, kde by pomáhal ľuďom a bol užitočný. 

Svoju túžbu s dôverou vyslal do ticha a v modlitbách prišla odpoveď. Nová práca si ho vraj nájde sama. Dlho však neprichádzala a Jozef začínal byť nervózny. Neprestal však veriť a trpezlivo čakať. 

Po dlhej dobe ho oslovil kamarát. Zháňal ľudí, ktorí by sa stali jeho kolegami v organizácii Depaul Slovensko, v nocľahárni pre ľudí bez domova. Jozefovi sa najskôr nezdalo, že toto by mala byť tá vysnívaná práca, na ktorú tak dlho čakal, ale povedal si, že to skúsi. A tak chlapec, ktorý bol celý život obklopený láskou a dobrými ľuďmi, začal pracovať s ľuďmi bez domova, ktorí stratili úplne všetko. 

Dnes si Jozef hovorí, že toto rozhodnutie zmenilo jeho ďalší život. Od tohto momentu nebolo nič ako predtým. V nocľahárni videl ľudí, ktorí prišli rovno z detského domova, ľudí, ktorí boli príliš starí a chorí, aby si vedeli zaplatiť bývanie. Ich radosti a starosti sa stali jeho vlastnými. Žiadny rozdiel medzi ním a ľuďmi, ktorí tam prespávali, nevidel. Možno len ten, že v ich životoch akoby chýbala láska, podpora rodiny a dobrí ľudia okolo. Za ich bodrými úsmevmi, kamarátskymi rečami cítil smútok a osamelosť.

V tom čase sa Jozef oženil so svojou najlepšou kamarátkou Ludkou a narodilo sa im prvé z troch detí. S ťažkým srdcom opustil prácu v nocľahárni, kde nezarábal toľko peňazí, aby uživil rodinu, a začal si hľadať nové zamestnanie. 

Hovorili mu, že je naivný. Vraj si musí vybrať, či chce pomáhať ľuďom alebo uživiť rodinu. Ale Jozef v hĺbke srdca vedel, že na neho niekde čaká práca, ktorá ho naplní a vďaka ktorej zabezpečí rodinu tak, aby nestrádala. A tak sa aj stalo. Kamarát mu jedného dňa ponúkol prácu v Katolíckej charite. Tam pomáhal ľuďom, ktorých povodeň pripravila o domov a ľuďom, ktorí ušli zo svojej krajiny v strachu o svoj život. Hoci ho kolegovia odhovárali, neváhal odcestovať aj na susednú Ukrajinu, kde sa strieľalo a začínala vojna. Išiel, pretože bol zvyknutý pomáhať. A susedovi predsa neodmietneš pomoc vtedy, keď ju najviac potrebuje.  

Jozefa si však opäť našla práca s ľuďmi bez domova. Jeho dobré výsledky si všimol riaditeľ organizácie Depaul a oslovil ho, aby sa stal jeho zástupcom. Jozef, ktorý nikdy netúžil nikoho riadiť, mal obavy, či to nebude priveľká výzva. No tak, ako sa kedysi vybral do Ameriky, aj teraz do toho skočil rovnými nohami. Na začiatku to nebolo vôbec jednoduché. Nocľaháreň prerábali a zároveň bolo treba zohnať novú budovu, v ktorej by mohli bývať chorí ľudia bez domova. A na to všetko museli zohnať kopu peňazí. Jozef so svojím tímom kolegov tieto výzvy spoločne zvládli. 

Stal sa z neho riaditeľ organizácie a s tým prišli nové úlohy a zodpovednosti. Nechcel byť riaditeľom, ktorý je najmúdrejší na svete a má vždy pravdu, ale takým, ktorý ľudí počúva a hľadá spolu s nimi tie najlepšie riešenia. Ľudia s ním pracovali radi a pod jeho rukami organizácia ešte viac rozkvitla.

Ľudia bez domova naučili Jozefa, že keď chce pomôcť druhému človeku, musí počúvať jeho potreby. Naučili ho, že nie vždy to dopadne tak, ako chceme, ale že aj malé úspechy sa rátajú. Naučili ho nikoho nesúdiť. A tiež, že bezpečný domov nie je samozrejmosť a na to, aby ho človek získal, nestačí len odhodlanie.

Po náročnom dni si Jozef najlepšie oddýchne pri hre so svojimi deťmi. Najradšej má, keď sa vonku naháňajú. Vietor mu pri tom vyfúkne všetky myšlienky z hlavy a ostane len nekonečný pokoj v duši. Ten mu pomáha s dôverou vykročiť do neznáma a vlievať pokoj a dôveru aj druhým ľuďom. A z času na čas začuje ten tichý hlas, ako mu šepká, že nakoniec všetko dobre dopadne. A ak to nedopadlo dobre, znamená to, že ešte nie je koniec.