Príbeh
7/57

Juraj Hipš Chlapec, ktorý chcel zmeniť školu

Príbeh Juraja, ktorý si splnil detský sen a dokázal, že škola nemusí byť spájaná iba s nudou a učením poučiek.

Juraj sedel na posteli, hlavu si opieral o vytapetovaný panel a očami preskakoval cez riadky knihy. Za oknom sa ozývali cupkajúce kroky. Juraj ten zvuk poznal. Opäť holub. Z času na čas priletel na ôsme poschodie, aby Juraja pozdravil. Zahrkútal, prešiel sa po plechovej parapete a odletel ďalej. Juraj si na zvuky holubov zvykol. Patrili k zvukom Petržalky. Rovnako ako štartujúce autobusy na zastávkach, vŕzgajúce dvere výťahu či nedeľné klepanie rezňov.

Osemročného Juraja pri čítaní žiadny zo zvukov nevyrušoval. Zo sveta fantázií ho vedela vytrhnúť iba mladšia sestra. Nemala rada, keď sa zahĺbil do knihy. Nedalo sa s ním vtedy hrať, ani rozprávať. Keď Juraj čítal, hádzala k nemu papierové lietadlá alebo staré ponožky. Občas mu knihu schovala, alebo mu v nestráženej chvíli preložila záložku na inú stranu.

Juraja nič neodradilo. Vďaka knihám si predstavoval iné príbehy a iných ľudí ako tých, ktorých poznal v petržalskom paneláku. Niežeby z neho vôbec nevychádzal. Chodil do školy a na spevácky krúžok. Občas ho spolužiaci donútili stáť v bráne na futbale. S kamošom Tónom dokonca chodil na džudo.

Tóno bol 5-krát väčší ako Juraj a kedykoľvek ho mohol priľahnúť na žinenke. Nerobil to. Boli kamaráti. Juraj pomáhal Tónovi s učením a Tóno na oplátku Juraja ochraňoval. Či už bol Juraj na speve alebo na džude, vždy sa tešil na to, ako príde domov, ľahne si k oknu a stratí sa v knihe.

Čím mal Juraj viac rokov, tým viac ho bavili knihy a menej škola. Nudilo ho neprestajné zapisovanie poučiek a mrzelo ho, že len málokedy sa mohol učiteľov niečo opýtať. Rozhodne si školu vedel predstaviť zábavnejšiu a priateľskejšiu.

Na gymnáziu väčšinou čakal na záverečné zvonenie. Vyskočil zo stoličky a rozutekal sa so spolužiakmi von. Na ulici sa potom prúd gymnazistov roztrúsil ako týždňový rožok pod labou ťarbavého slona. Každá omrvinka iným smerom. Juraj sa väčšinou zastavil až vo svojej izbe alebo pred dverami mestskej knižnice.

Keď raz Juraj bežal zo školy, upútal ho žltý plagát na stĺpe. Akýsi ekologický filmový festival. Juraj si prehodil na brucho školskú tašku a ruku strčil do vnútorného vrecka, kde si ukrýval vreckové. Bol koniec mesiaca a peňazí od rodičov mu veľa neostávalo. Na kino to však stačilo.

Rýchlo sa doma najedol a vyrazil na film Dúhoví bojovníci. Keď vstupoval do kina, ešte netušil, ako veľmi ho jedna hodina v semišovom sedadle ovplyvní. Ochrancovia veľrýb na nafukovacích člnoch, ľudia na chladiarenských vežiach jadrových elektrární, odvážlivci, ktorí bránili prírodu vlastnými telami. Nič také dovtedy nevidel. Na druhý deň Juraj zaklopal na dvere pobočky Greenpeace. Organizácie, ktorá sa venuje životnému prostrediu. „Dobrý deň. Som Juro a chcem s vami chrániť prírodu,“ vyhŕklo z neho. Nasledujúce mesiace za týmito dverami trávil všetok voľný čas.

Juraj stále čítal a študoval a ani si nevšimol a zrazu bol dospelý. Tak veľmi dospelý, že ho riaditeľ základnej školy oslovil, či by žiakov učil ekológiu. Veľká udalosť. Prvá práca. Tú školu Juraj dobre poznal. Jeho otec v nej bol totiž tiež voľakedy učiteľ a Juraj v škole od malička vyrastal. Splnil sa mu detský sen.

Chcel byť učiteľom, pri ktorom deti nebudú celý deň čakať na posledné zvonenie. Nechcel iba prednášať a skúšať. Najradšej sa so študentmi o prírode rozprával. Bol rád, keď sa veľa pýtali. Tešil sa, keď mohli objavovať veci v prírode a nielen v učebniciach. Často sa snažil deti učiť pomocou hier.

Neskôr zistil, že pozná veľa vzdelávacích hier, ktoré sú zaujímavé aj pre iných učiteľov. Rozhodol sa, že im ich ukáže. Juraj založil Komenského inštitút. Miesto, kde sa učitelia a učiteľky môžu dozvedieť veľa užitočných vecí. Je to vlastne malá škola pre učiteľov. Mladší aj starší učitelia sa tu učia, ako pomôcť deťom objavovať svet, hovoriť zaujímavo alebo ako ich povzbudiť, aby sa veľa pýtali. Niekedy sú totiž otázky dôležitejšie ako odpovede.

Kedysi by v Jurajovom detskom svete mohol mať ideálny hrdina obrovské svaly na rukách, vedieť lietať alebo byť neviditeľný. Dnes už je Juraj dospelý a vie, že hrdina nepotrebuje svaly a nemusí ani vedieť lietať. Hrdinom môže byť aj učiteľ. Stačí, ak vie, ako sa rozprávať s deťmi a ako ich chrániť pred nudou.

Posledných 14 rokov žije Juraj s rodinou na lazoch. Pre svoje deti si prial viac prírody. Viac ako iba niekoľko stromov a holubov za oknom, ktoré z času na čas prerušia zvuky výťahov a autobusov.

Pri dome má veľké mravenisko. Cez víkend si k nemu sadne a pozoruje mravce. Neďaleko jeho domu stojí komunitná škola. Založil ju Juraj. Staršie aj mladšie deti sa stretávajú v jednej triede. Každé je šikovnejšie v niečom inom, pomáhajú si a učia sa nielen od učiteľov, no aj jeden od druhého. Tak, ako sa kedysi učili jeden od druhého Juraj s Tónom.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy