Príbeh
6/57

Ľudmila Podjavorinská Dievča, ktoré zveršovalo detstvo

Príbeh Ľudmily Podjavorinskej, ktorá napriek chorému oku nikdy neprestala písať a založila modernú literatúru pre deti.

V dedinke Horné Bzince pod úpätím Veľkej Javoriny sa koncom 19. storočia narodilo v rodine chudobného učiteľa Karola Riznera jedno bystré dievča. Volalo sa Ľudmila a bolo ôsme z desiatich súrodencov.

Od malička bola drobná a chorľavá. Ako bábätko ochorela na osýpky a tie jej zničili ľavé oko. Nikdy naň dobre nevidela, a keď mala 21 rokov, vo Viedni jej ho vymenili za sklené. Kvôli tomu sa Ľudmila neskôr dávala fotiť takmer vždy z pravej strany.

Ľudmila vyrastala v dome, ktorý slúžil aj ako dedinská škola s jednou triedou, a aj preto mala blízko ku knihám. Bola múdra a od malička rada čítala. Ale napriek tomu, že bola dcérou učiteľa, vyššie vzdelanie jej bolo odopreté. Ľudmila chodila do školy iba predpísaných šesť rokov ako väčšina detí v tej dobe. Po ukončení školskej dochádzky musela pomáhať rodičom na statku okolo domu, ale vo voľnom čase sa po zvyšok života vzdelávala sama.

Našťastie, jej strýko, ktorý bol učiteľom v inej dedine, videl Ľudmilin talent a v písaní ju podporoval. Podporoval ju aj rodinný priateľ, miestny farár, ktorý ju po večeroch učil po rusky a vzbudzoval u nej lásku k jazyku a knihám. A tak Ľudmila písala po nociach tajne ďalej. Použila aspoň desať rôznych pseudonymov, medzi nimi aj Ľudmila Šeršelínová, Špirifangulínová alebo Teta Ľudmila.

Ľudmila bola veľmi vnímavá a všímala si ťažký život ľudí vo svojej obci. O ich radostiach a trápeniach písala básne aj príbehy. Nadovšetko milovala svoju rodnú dedinu, jej obyvateľov a prírodu. Bezodnou inšpiráciou pre ňu bol aj svet zvierat. Možno práve tie ju inšpirovali písať básne pre deti, pri ktorých zostala až do konca života. Včelám, žabkám, cvrčkom, strakám i syslom dávala ľudské vlastnosti a s láskyplným vtipom sa vysmievala ich lenivosti či márnivosti. Chválila najmä ich pracovitosť a odvahu.

Napísala množstvo nesmrteľných kníh pre deti, napríklad príbeh o nezbednom vrabcovi Čimovi v Čin-Čin alebo o bojazlivom zajacovi v Zajkovi-Bojkovi. Svojimi hravými veršami chcela deťom prinášať nielen radosť, ale aj ponaučenie.

Ľudmila celý svoj skromný a osamelý život zasvätila literatúre. Nikdy sa nevydala a vlastné deti nemala, ale aj tak si dokázala získať srdcia mnohých generácií najmenších čitateľov. Ku koncu života bola z Ľudmily známa a uctievaná spisovateľka. Jej tvorbu obdivovali viacerí veľkí literáti jej doby a s mnohými sa aj priatelila. Bola považovaná za zakladateľku detskej literatúry na Slovensku.

V roku 1947 získala ako prvá žena v Československu titul národnej umelkyne. Keď zomrela, prišiel sa s ňou rozlúčiť veľký dav obdivovateľov. Rieka ľudí s ňou kráčala na jej poslednej ceste z Nového Mesta nad Váhom až do Horných Bziniec, kde ju pochovali k milovaným rodičom pod košatú lipu. Jej nezabudnuteľné knihy pre deti sa dodnes stále vydávajú a úspešne predávajú.

Na Ľudmilinu počesť sa susedné obce Horné a Dolné Bzince zjednotili a premenovali sa podľa jej najznámejšieho pseudonymu – na Bzince pod Javorinou.

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy