Príbeh
26/57

Mária Hollósyová Dievča, ktoré vyšívalo pre kráľovné

Príbeh dievčaťa, ktoré vyhnali z domu, a ono sa nestratilo a preslávilo slovenskú výšivku po celom svete

Mária sa narodila za čias cisára Františka Jozefa I. a Alžbety, zvanej Sisi. Jej urodzeným rodičom zo starého zemianskeho rodu sa ani len nesnívalo, že jedného dňa práve cisárovná Sisi pomôže ich dcére urobiť dieru do sveta. 

Mária mala šťastie, nemusela od detstva pracovať, žila v dostatku. Mohla sa vzdelávať a hrať. Najviac ju bavilo spolu so sesternicami vyšívať. Rodičia si všimli jej talent na kreslenie a poslali ju študovať do Budapešti na umelecko-priemyselnú školu. 

Na letné prázdniny sa Mária vracala domov. A práve vtedy sa zamilovala do švárneho Janka. Lenže Janko bol syn chudobného roľníka a rodičia ich spojeniu nepriali. Zaľúbenci sa tomu vzpierali, ale otec bol neoblomný. Dcére už vybral urodzenejšieho a majetnejšieho ženícha. Mária sa napokon podvolila a začala sa chystať na sobáš. Jej milý to neuniesol a siahol si na život. Zronená Mária sa odmietla vydať a nepomohli ani otcove hrozby, že ju vydedí a vyženie z domu. Tak sa i stalo. 

Osamelá žena na dedine nemala veľa šancí uživiť sa, ale v celom tom nešťastí mala Mária aspoň trochu šťastia. V neďalekej dedine hľadali poštmajstra. Vzdelaná Mária získala miesto aj so skromným bývaním. Vo voľnom čase sa naďalej venovala svojej záľube. Vyšívala vzory, ktoré obdivovala na krojoch dievčat z čias, keď s Jankom potajomky chodili na dedinské zábavy. Svoju stratenú lásku zhmotnila do dvoch bábik oblečených do vyšívaných krojov. 

Jedného dňa vstúpili do poštovej kancelárie dve urodzené dámy. Cíferská grófka Šarlota Zichy so sesternicou. Výšivky boli vtedy vo veľkej móde, dámy sa často obliekali do vyšívaných rób a tak nečudo, že ich zaujali tie nádherné výšivky na bábikách. Šarlota bola dvorná dáma u cisárovnej Sisi a tušila, že aj ona tú krásu ocení, a tak od Márie bábiky získala. A naozaj, Sisi sa bábiky páčili tak, že ich každému ukazovala. Neskôr sa dostali na výstavu do Budapešti a vzbudili veľký ohlas.

Z poštmajsterky sa stala uznávaná inštruktorka vo výšivkárskej škole. Hovorili jej frajlenka Hollóška. Učila dievčatá navrhovať vzory, predkresľovať ich a vyšívať. O ich práce bol stále väčší záujem. A tak Šarlota Zichy zriadila výšivkársku dielňu vo svojom cíferskom kaštieli. Tá sa potom stala základom Ženského spolku pre podporu výšivky domácej výroby Izabella – bol nazvaný podľa patrónky, princeznej Izabelly, ktorá bývala v dnešnom Prezidentskom paláci v Bratislave. Spolok Izabella bol nevídaný nielen na Slovensku, ale v celej Európe. Na začiatku prvej svetovej vojny zamestnával 1500 vyšívačiek z celého západného Slovenska. Ženy si slušne zarobili a po prvýkrát sa im dostávalo za prácu skutočné uznanie. Správcovia zichyovských panstiev sa dokonca sťažovali, že odmietajú pracovať na poli, aby si zachovali jemné ruky na panské výšivky.

Keď sa v nemeckom módnom časopise objavil Máriin návrh dámskych vychádzkových šiat inšpirovaný slovenským krojom, stal sa z neho módny hit celej monarchie. Často sa objavoval aj na dobových pohľadniciach. Živôtik tohto modelu sa neskôr preslávil pod názvom „Izabella blúza“ a desaťročia ho v rôznych variáciách vyvážali do všetkých krajín Európy aj do zámoria. Nosili ho obyčajné dievčatá, šľachtičné, aj vojvodkyňa Žofia, manželka následníka trónu Ferdinanda, zavraždeného v Sarajeve. Nepodarené kópie sa ešte donedávna predávali na trhoch a jarmokoch. Žiadny slovenský módny tvorca podobný úspech zatiaľ nezopakoval. 

Kamkoľvek sa Máriine výšivky dostali, získavali najvyššie ocenenia a pozornosť, či už to bolo na výstavách vo Viedni, Paríži, Budapešti, Petrohrade alebo v Amerike. Okrem cisárovnej Sisi od nej nakupovali ruská cárovná, arcikňažná Alžbeta, španielska kráľovná. V Cíferi vyšili aj doplnky pre korunovačné šaty našej poslednej cisárovnej, Zity. 

Mária cestovala po svete, prednášala, rokovala s ministrami i šľachticmi. Do Cífera za ňou chodili na dišputy európski umelci, spisovatelia, maliari i vedci. Obdivovali jej vycibrený vkus, zručnosť, dokonalé prevedie tých najťažších techník. Ihlou akoby maľovala, vedela vytieňovať objekt tak, že vyšívačky roky spomínali, ako dokázala nakresliť kvet i s „chládkom“. Bola na nich prísna, stačil jeden krivý steh a všetko museli vypárať a urobiť znovu. Najkomplikovanejšie zákazky však kreslila a vyšívala sama. Náruživo zbierala vzorkovníky slovenských ľudových výšiviek a rada sa nimi inšpirovala. Vzory sa jej dokonca snívali. Pri posteli mala vždy pripravené farbičky, aby si sen mohla po prebudení zaznamenať. 

Keď zanikla monarchia, Spolok Izabella sa rozpadol. Postupne zanikali výšivkárske školy a s nimi aj systém výchovy nových umelkýň, ktorý Mária celé roky budovala. Napokon zostala len jej dielňa v Cíferi s desiatimi vyšívačkami. Dielňa sa sťahovala do stále menších priestorov a Mária sa stále viac uzatvárala pred ľuďmi. 

Svoj život dožila v skromnosti, biede a samote. Spoločnosť jej robili len mačky. Aj tým urobila vestičky. Vyšívané! Jedlo jej prinášali deti bývalých vyšívačiek. Nezabudli, že i Mária kedysi všemožne podporovala ženy, ktoré sa dostali do problémov. 

Na Máriu by sa bolo skoro zabudlo, nebyť zvedavého dievčaťa, ktoré v cíferskom kostole od mlada obdivovalo krásne výšivky. To dievčatko sa volalo Eva (Cisárová-Mináriková), v dospelosti sa z nej stala textilná výtvarníčka. Ale to už je iný príbeh. 

Ďalšie príbehy

Všetky príbehy