Juraj Lukáč Chlapec, ktorý sa priatelil s vlkmi a rozumel jazyku lesa

Hovorí sa, že les je ako symfónia. Všetko, čo v ňom žije, vytvára súzvuk. Stromy, zvieratá, rastliny, ich dych, pulzovanie, škrekot aj zavýjanie sú orchester s vlastnou melódiou a jazykom.

Nie každý tomu jazyku rozumie. No chlapec menom Juraj Lukáč, hrdina nášho príbehu, ho dôverne pozná. V lesoch ďaleko za najvyššími kopcami a najpestrejšími lúkami, tam, kde hudba tečúcej vody obmýva kľukaté brehy, tam, kde vlky vyjú, sovy vydávajú strašidelné zvuky a silné buky vo vetre ohýbajú svoje konáre, našiel svoje srdce. A kde je srdce, tam je domov.

Začiatok jeho cesty však patrí inam. Juraj sa narodil v Bratislave a prvých päť rokov života tu strávil s rodičmi na internáte. Jeho otec v tom čase ešte študoval elektrotechniku a malý chlapec sa tak občas motal aj medzi lavicami vysokoškolákov a nasával prvé dojmy zo sveta.

Práca však neskôr rodinu zaviala na východ Slovenska, odkiaľ pochádzali aj Jurajovi starí a prastarí rodičia. Novým domovom sa mu stalo mestečko Strážske neďaleko pohoria Čergov. Juraj to vtedy ešte nevedel, ale mal tu objaviť svoju prvú a celoživotnú lásku.

Tušil to, keď ho stará mama vyháňala s kravami na pašu? Ktovie. Malý dobrodruh mal ešte len šesť rokov a dlhé letné dni už trávil na lúkach, aby dával pozor na zvieratá. Jedna krava, to bol v tých časoch hotový majetok, čo však celé stádo! Kdesi tu začal prvýkrát vnímať prírodu. Učil sa rozoznávať huby aj založiť oheň, opájal sa vôňami kvetov, skrýval sa v tieni stromov a takto spolu s vetrom opreteky ubiehali roky.

Juraj, samozrejme, chodil aj do školy a bol usilovný študent. Do vienka dostal talent na matematiku a fyziku. No keď práve nedral školské lavice, preháňal sa čergovskými lesmi a spoznával ich tajomstvá. 

Keď mal ako pätnásťročný prvýkrát v lese spať, len tak, pod širákom, ako sa hovorí, srdce mu bilo ako o život. Čo je to za funenie, čo za zvláštny štekot? V tom čase ešte nevedel, aké hlasné zvuky vydáva ježko a že srnce môžu znieť ako psy. No čím viac času v lese trávil, tým viac chápal, že sa nemá čoho báť, pretože zvieratá neubližujú. Toto bol ten orchester, hudba pre jeho uši. 

Aké však bolo jeho prekvapenie, keď na niektorých miestach začal orchester časom tíchnuť a krajina sa začala meniť. Lesy, ktoré mal veľmi rád, ubúdali, stromy ktosi vyrúbaval. Začal sa teda priateliť aj s lesníkmi a poľovníkmi, veril, že sú to dobrí ľudia, ktorí chcú lesom a zvieratám v nich pomôcť, a tak pomáhal aj on. Sadil stromy, chcel byť užitočný.

Možno keby sa na prahu dospelosti nerozhodol pre veľkú zmenu, nepochopil by, že to, čo sa nám zdá na prvý pohľad správne, také byť nemusí a že sadenie stromčekov nestačí. Juraj odcestoval do ďalekej Prahy, aby tam išiel v šľapajach svojho otca študovať elektrotechniku. K nej pridal aj kybernetiku, zaujímavú vedu, vďaka ktorej lepšie pochopil, ako sa prenášajú informácie. Bol to jazyk, ktorý používal aj les, a ktorým spolu všetko vzájomne komunikovalo.

V Prahe si Juraj síce našiel veľa priateľov, pochodil všetky múzeá v meste a tiež nespočetné lesy v Čechách, no jeho srdce patrilo inam. 

Písali sa už takmer osemdesiate roky, keď s diplomom v rukách a s odhodlaním v duši prišiel do Prešova, kde začal pracovať vo výskumnom ústave robotiky Vukov. Ako to už v živote býva, z mladého Juraja sa stal dospelý muž, zo študenta manžel a otec dvoch dcér. Na svoju úplne prvú lásku, tú k lesom, však nezanevrel, a tak sa stále prehlbovala.

Juraj aj s ďalšími priateľmi robili všeličo – opravovali senníky, čistili studničky a po večeroch sedávali pri ohni a dumali, čo sa dá urobiť lepšie. Chceli kontrolovať, kto lesu ubližuje a kto ničí život v ňom, a tak spoločne založili Lesoochranárske zoskupenie VLK. Z Juraja sa stal jeho náčelník a tu sa začala jeho nová úloha.

Jeho cesty čoraz častejšie viedli až k mocným ľuďom, ktorí riadia túto krajinu – k politikom. Snažil sa im, ale aj všetkým ostatným vysvetľovať, ako naše lesy chrániť. Vedel totiž to, čo mnohí nie – že les nie sú len stromy, ale celý organizmus, a na jeho udržanie stačí len jediná vec. Neničiť to, čo už existuje. 

Skúsený náčelník chcel, aby aj druhí rozumeli jazyku prírody. Trvalo to síce dlhé roky, no spolu s ďalšími ľuďmi dokázali niečo, na čo mohli byť hrdí. Tie lesy ďaleko za najvyššími kopcami a najpestrejšími lúkami sa vďaka nim stali súkromnými rezerváciami. Nazvali ich Vlčia a Rysia a keďže sú ich vlastné, nikto v nich nemôže robiť nič. Rúbať stromy ani zabíjať zver. Žijú si svojím vlastným životom, hrá v nich jedinečný orchester. Občas sa v ňom možno ozve aj zavytie vlka a ak budete všímaví, azda zbadáte aj jeho stopy.

Nebyť Juraja a jeho priateľov, možno by to tak nebolo. Ľudia kedysi vlky nezmyselne a vo veľkom strieľali, báli sa ich a nevedeli, aké vedia byť užitočné. Možno by tu už žiadne nezostali, keby si Juraj nepovedal, že bude ich advokátom, ktorý sa ich zastane.

A tak sa stalo, po dlhých rokoch boja, že výstrely poľovníkov už nemožno počuť hocikedy a hocikoľko. Politici začali načúvať a hoci táto cesta ešte ani zďaleka nie je na konci, slovenské lesy a vlkov má kto strážiť. Niekto, kto vie, že les je ako symfónia. 

Spomeňte si na to, keď doň najbližšie vstúpite. Možno okrem zvukov lesa začujete aj biť niečie srdce.