Petra Hilbert Dievča, ktoré sadilo lásku srdcom a farbičkami

A v tom dome žili dve dievčatá. Tá väčšia sa volala Petra, menšia Paula. Držali sa za ruky, vlasy im viali, za nimi na zelenej tráve popadané zrelé jablká. Rieka obmývala brehy, z času na čas vyskočila z vĺn ryba a opäť sa skryla v lúčoch slnka, ktoré sa rozlievali na nepokojnej hladine, ktorú tak rady z pevniny pozorovali.

Keď raz tak dievčatá stáli pod obrovským stromom, pod ktorým ich tatko spisovateľ Peter Štrelinger postavil veľký kamenný stôl, ku ktorému ich mama, novinárka Petronela Stenchláková pozývala celú bratislavskú spisovateľskú i umeleckú obec na marhuľový koláč, zobrala si Petra na ruky jedno z tigrovaných mačiatok, poškrabkala ho za uchom a pošepla: „Už viem čo budem, keď budem veľká.“Mačiatko spokojne zavrnelo a Petra dopovedala: „Budem sadiť lásku. Keď ju budú ľudia polievať, bude rásť a rásť a vyrastie až k nebu, najvyššie, až k slnku vyrastie. A nič nevytrhne jej silné korene, lebo láska ich má najsilnejšie na svete, vieš?“ Vtedy k nej pribehla Paula, kamarátsky ju šťuchla na znak, že staršia sestra nemá snívať počas dňa a radšej by jej mala pomôcť nájsť zatúľanú ovečku. Totiž, možno sa vám to zdá neuveriteľné, ale dievčatá mali okrem mačky, mravcov, veveričiek, ešte aj ozajstnú ovečku, ktorú chodili pásť na trávniky v okolí ich rozprávkového domčeka. 

Tak si to len predstavte. Tieto dievčatá bývali síce v hlavnom meste Slovenska, v Bratislave, ale ono to tam vyzeralo celkom ako na dedine. Pochopiteľne to nebola dedina, žiaden vidiek, ale časť mesta, ktorú starousadlíci volali Longitál. A ten Longitál, to sú vám, prosím pekne, dnešné Dlhé diely.

Niektorí viete, niektorí asi nie, táto časť Bratislavy patrí do mestskej časti Karlova Ves. Dnes už všetko vyzerá úplne inak, ako keď boli Petra s Paulou malé. To sa ale so svetom stáva. Mení sa zo dňa na deň a nebyť spomienok, zabudli by sme koľko krásy nás obklopovalo, keď sme ešte nemali ani 140 centimetrov a museli sme na kolotoč v sprievode rodičov. Na tomto mieste boli vinohrady, záhrady plné kosatcov, ruží, rozkvitnutých orgovánov, a človeka od toľkej nádhery niekedy až rozkýchalo. 

Začiatkom osemdesiatych rokov sa na tomto území začala mohutná výstavba panelových domov, činžiakov. Domčeky zbúrali, veveričky poslali do okolitých lesov, zanikli všetky vinohrady, dokonca aj spomienky niektorých, ktorí sa v zime sánkovali až im nos omŕzal.

Milé deti a dospelí, musela som vám povedať, kde Petra Hilbert vyrastala, keď mi povedali, že ju mám v krátkosti predstaviť. Pretože nebyť toho domčeka, nebyť tej farebnej rozvoňanej záhrady, nebyť mačiek, kučeravej ovečky, tatka spisovateľa a mamky novinárky, nebyť tej zeme, do ktorej dievčatá zabárali prsty a ktorú polievali z hrdzavej krhly, nebolo by nikdy hilbertovského zázraku. 

Lenže ako si človek predstaví taký zázrak? Niekedy vidíme pred sebou truhlicu plnú pokladov. Niekedy padajúcu hviezdu, alebo dokonca celú skupinku hviezd, a niekedy to môže byť aj obyčajný drevený stolík so šuplíčkami. Tak ja mám na mysli práve ten stolík plný šuplíkov, ktoré sme pootvárali s Petrinou sestrou Paulou, keď sa Petra premenila na motýľa a odletela do neba, aby na nás odtiaľ dávala pozor. To sa niekedy stáva, že človek, ktorého milujeme, zmení svoju podobu. Na zemi zanechá telo a duša ostane vo všetkých naokolo.

Tak teda, stála som v izbe, nie celkom veľkej, ani nie úplne malej. Boli tam desiatky kaktusov, v porcelánovom hrnčeku štetce. Na tom velikánskom stole skicáre, pod nohami sa mi obšmietala mačka a Paula, už nie dievča, ale žena, povedala: „Poď, otvoríme ich.“ Myslela samozrejme šuplíky. A tak sme ich pootvárali a našli hotový, naozajstný, vzácny poklad. Plné šuplíky nádherných kresieb, akvarelov, malieb, skíc, popísaných papierov. 

Totiž Petra Hilbert bola ilustrátorka a spisovateľka. Výnimočná, ilustrátorka a spisovateľka. Dokonca jedna z najvýnimočnejších! A ešte bola aj úžasná žena, lebo z dievčaťa vyrástla na super dospeláčku. Bola aj mama, kamarátka, múdra hlava, silná osobnosť a všetko čo videla, dokázala zachytiť, zaznamenať, zakonzervovať, ako keď niečo vzácne zavriete do fľaše, hodíte do Dunaja a potom po rokoch zistíte, že tá vaša fľaša sa zachytila v rákosí, otvoríte ju, vytiahnete tajnú správu a zistíte, že na tom papieri je celý váš svet.

Lenže Petra nekreslila len tak halabala, narýchlo, jedna jej ilustrácia trvala aj niekoľko týždňov. Viete si to vôbec predstaviť? Kreslila rukou, a tá jej ruka hladila neskôr prostredníctvom obrazov a farebných ilustrácii stovky, tisícky očí. Napĺňala srdcia radosťou a aj takí ľudia ako pán inžinier Ondrej Vážny, ktorý sa od dvanástich rokov nezasmial, sa pri jej poslednej knihe Pepína z Longitálucelkom roztopil, dokonca sa seriózne rozrehotal, úplne nahlas, a potom, ale to ostane len medzi nami, mu po líci stiekla slza.

Možno sa pýtate, prečo sa pán inžinier Vážny rozplakal. Jeho manželka ho takéhoto ešte nevidela, preľakaná mu doniesla pilulku na migrénu, on ju ale odmietol. Ženu vystískal, potom si obul tenisky a vybehol na ulicu hrať so svojimi synmi futbal. Pani Vážna zobrala do rúk Petrinu knihu, zrazu nebola vôbec taká vážna, taktiež si obula botasky, pretrela si slzy radosti. Ono sa v nej totiž niečo prebudilo, azda i malé dievča, ktoré si v sebe roky nosila, a pridala sa k chlapcom. Prečo vám to hovorím? No preto, lebo Petra mala tú silu a čaro v sebe, že dokázala svojimi kresbami meniť svet. A to nie je málo! Meniť svet k lepšiemu a pravdivejšiemu je viac ako si vie ktokoľvek predstaviť. 

A ešte vám niečo prezradím. Áno, Petra síce pracovala ako ilustrátorka, skrášľovala svojimi obrázkami knihy nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, preberala ocenenia za najkrajšie knihy, predávala svoje diela po celom svete a obrázky z jej rúk nosili stovky ľudí na tričkách. Lenže ona, Petra, vlastne ilustráciu nevyštudovala. Len to všetko v nej bolo tak silné, že si povedala, že bude počúvať svoje srdce a nechá ruky tvoriť, maľovať, že svojej práci dá všetko zo seba, všetko, čo v sebe nosí.

Každý mesiac jej zvonil telefón. Autori a všelijaké vydavateľstvá prosíkali, aby len zobrala nejakú zákazku, aby len svojimi ilustráciami skrášlila hentú a tú knihu, ale Petra si vyberala. Vedela, že človek môže robiť výnimočné veci len vtedy, ak bude počúvať svoje srdce, svoj vnútorný hlas i čas. Povedať nie je niekedy dôležitejšie ako povedať áno, viete?

A teraz ako vám to tu píšem, pred sebou mám bábiku, ktorú mi vlastnoručne ušila a vyšila, ktorú v čaji vykúpala, aby mala farbu ľudského tela. Tá bábika sa na mňa usmieva, a to mi pripomína, že som vám ešte nepovedala, že Petra Hilbert, ktorá si priezvisko prevzala po svojom prapredkovi Hilbertovi von Schüttelsbergovi, šlachticovi, ktorý titul získal za zásluhy v tridsaťročnej vojne, vlastne vyštudovala bábkársku scénografiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a neskôr absolvovala študijný pobyt na katedre bábkového divadla pražskej DAMU. Rozumela svetu rozprávok, rozumela svetu reálnemu, rozumela všetkému viac ako mnohí vysoko vyškolení a najvyššie rozumní. Rozumela totiž s citom, všeobjímajúc okolitý svet, lebo Petrin rozum stískal v ruke srdce, horúce a láskavé. 

Dnes si Petrine knihy môžete kúpiť v kníhkupectvách, jej ilustrácie v originálnej verzii vidíte na rôznych výstavách, hovoria o tejto žene na konferenciách a sympóziách po celej Európe, ale pre Petru bolo dôležité len jedno. Vlastne dve, Petra by ma opravila. To prvé bol vždy jej syn, úžasný chlapec Vincent, ktorému v žilách prúdi krv jednej z najfantastickejších osobností slovenskej ilustrácie.

A potom to druhé, ale ono je to vlastne to prvé. To slovo sa používa viac ako treba, ale ja vám vysvetlím ako to v jej ponímaní treba chápať. To slovo začína písmenkom L. A potom ide A. Už tušíte? Dve slabiky, tak viete? Lá? Lá? Láska. Áno. Pre Petru bola Láska základom všetkého. Totiž láska bola aj  tá hlina v záhrade, o ktorej som vám na začiatku hovorila. Láska bola jar, leto, jeseň, zima. Láska bola každý deň, aj ten, ktorý sa nevydarí. Petra totiž verila, že láska nie je mimo nás, ale len a len v nás. Keď ju budete cítiť, a môžeme tomu hovoriť šťastie, radosť, istota, môžeme tomu hovoriť mamina vráska, prosím, v mene Petry, zapamätajme si ten moment, tú lásku, a vždy si na ten moment spomeňme, keď budeme mať pocit, že sa jej míňa. Totiž lásky sa nikdy neminie, ak nezabudneme.